Je tu človek, ktorý chce byť sám. Dramaticky chce byť sám. Neželá sa nikoho. Nežiada sa mu nijaký človek, pretože...až priveľmi sa mu žiada človek! A každý ho sklamal. To je slabé slovo. Zranil. Áno, len zranená ľudská duša vie, prečo uteká a ako uteká. Ako odchádza. Ako sa zatvára a skrýva. Neverí, že ja sama ešte v ľudskej podobe. Pozrie sa do zrkadla. Som to ja? Môžem ešte existovať medzi ľuďmi? Zaslúžim si byť? Žiť? Čo dobrého pre svet a pre konkrétnych ľudí okolo seba robím? Nič. Práveže nič. Tu by sa už mal človek zrútiť.

Ale práve toho človeka, ktorý chce byť sám, pozoruje vo výťahu muž. Kresťan. Posol Boží. Kresťan je vždy posol Boží. Je poslaný. Nevedel, kam má ísť. Nevedel, akú tvár stretne. Nevedel, čo sa tomu človeku stalo. Vedel však jedno: Ten človek je sám. Bez Boha a bez ľudí.

O toho človeka sa ešte chvíľu pokúšal jeho partner. Priateľ. O tú ženu. Riešil však s ňou jej skúšku, ktorú má na vysokej škole zajtra nevyhnutne absolvovať. Všetko chápal, ale potom sa stále vracal k tej skúške. K jednej veci na zemi, ktorá má teraz pre vysokoškoláčku zásadnú dôležitosť. Ktorá má byť pre ňu prvá i posledná. Tu sa však o ňu začína uchádzať Ježiš. Ten, ktorý má titul: Kristus. Pomazaný. Mesiáš. Spasiteľ sveta. Vo výťahu? V noci? V čase jej totálnej ľudskej krízy? Prečo nie? V Žalme 27. čítame: Aj keby ťa matka tvoja a otec tvoj opustili, Hospodin sa ťa ujme. Kedy? Zajtra? Keď budeš lepšie pripravená? Nalíčená? Osprchovaná? Keď si budeš aspoň trochu viac veriť? Nie. Teraz. Teraz, keď z tvojej blízkosti odišiel aj tvoj najlepší priateľ, pretože nepochopil, prečo chceš byť sama.

Aká je tvoja prvá reakcia na tvoju absolútnu samotu, stratenosť a biedu? Možno si vo fragmentoch zrekapituluješ najdôležitejšie kapitoly svojho života. Rýchlo, horúčkovito, v úchytkoch. Môžeš sa ešte nejakej chytiť? Máš ešte vo svojom živote priestor na – sen? Na nejaký ideál? Dúfaš ešte v niečo? Nie. Detstvo je len handrová bábika, roky dospievania, to je iba príliš hlučný smiech, prvé kroky dospelosti, to je len stále abstraktnejšia múdrosť a stále ťažšia pôda pod nohami, ktorú si však človek retušuje aspoň v záblesku vo svojej mysli do reklamných fotiek. A potom si dosiahol veľa. Skoro všetko. Ale zrazu sa to stráca ako falošná bankovka. Máš to, ale – čo z toho, keď to vo chvíli veľkej jasnozrivosti, ktorá trvá iba zopár sekúnd, v skutočnosti vôbec nemáš, pretože vtedy svet zahliadneš vždy ako mrazivo chladnú cudzinu? Ako možnosť večnej smrti?

Niet sa čoho chytiť. Nakoniec každý zakotví v absurdite ako v najprimeranejšom uvoľnení. Rozum to veľké napätie hľadania hlavného zmyslu života nevydrží, poetické srdce rýchlo stráca opar svojej krásy, náboženstvo vo všetkých rituálnych prejavoch je len akýsi imperatív desu...takže kam sa má človek v tej chvíli absolútnej jasnozrivosti a súčasne ničoty obrátiť? Kde hľadať pomoc?

A tu môžeme začuť: „Kto to zvestoval od počiatku, aby sme to vedeli, a vopred, aby sme povedali: Pravdu má?“ (Izaiáš 41,26). Čo kto zvestoval od počiatku? Nuž to, že ľudské telo je len tráva, ktorá vädne a usychá. Nuž to, že všetko je márnosť. Či to nezvestoval Boh ústami svojich prorokov? Hlásateľov radostnej zvesti? Práve to? Že všetko je len márnosť? Toto zvestovali hlásatelia radostnej zvesti? Áno, práve to! Ak je toto obsiahnuté v radostnej zvesti, že sme iba tráva, ktorá usychá...čo to potom pre mňa, ktorá som už uschla, znamená? Akú nádej? Akú reálnu možnosť v tomto totálnom vyschnutí? Lebo je pravda: Tento fakt, v ktorom som, Boh zvestoval od počiatku, aby som vedel ja a aby si to vedela ty, že: „Pravdu má.“

Čo to pre mňa a pre teba teda znamená? Možnosť konečne vysloviť prosbu: „Pane, príď. Navštív ma svojím spasením.“ (Žalm 106,4-5). Nielen neurčito „Pane, príď!“, ale celkom konkrétne a výnimočne odvážne: „A navštív ma svojím spasením.“ To je prelomové. To je nové. To je totálne nové a absolútne prevratné. Povedať „Pane, príď!“ totiž môže človek len v absolútnom momente zmaru. Kým je ešte ako tak silný, dovtedy potrebuje iba oporu. Zábradlie. Gauč. Kreslo. Operadlo. Pohár vody. Možno pohár whisky. Možno dobrú hudbu, možno bláznivú muziku, aby nám vymazala vedomie a citlivosť na pravdu, ktorá sa dotýka hĺbky nášho srdca. Ale iba totálny bod zmaru nám umožní vysloviť prosbu: „Pane, príď.“ To je to slávne Maranatha. Príď, Pane náš! Maranatha, ktoré znamená aj: Náš Pán prichádza. Nie je to len Pán jedného, výnimočne asketického človeka. Nie je to len Pán výnimočne múdreho a vzdelaného človeka. Nie je to len Pán duchovne hlboko stvárneného človeka. Práve naopak. Je to Pán človeka, ktorý vyschol ako tráva – ktorý totiž vyschol práve tak, ako raz musí vyschnúť každý človek. Lebo iba taký človek si nechá absolútne zlomiť pýchu na svoje ja a tiež jeho posledné zvyšky, ktoré sa ešte uchádzajú o život verejnej i utajenej vzbury voči Bohu. A iba taký človek napokon rezignuje a povie: „Pane, príď a... Navštív ma svojím spasením.“ Nie: Pane, príď, a potom mi daruj kariéru. Nie, Pane, príď, a potom mi daruj zdravie. Prácu. Budúcnosť na tejto zemi. Nie, Pane príď, a potom mi daruj dobrú rodinu. Nie, Pane príď, a potom mi daj niektorú z mojich miliárd veľkých či malých žiadostí. Ale len to jedno jediné a vrcholne dôležité: „Pane, príď a... navštív ma svojím spasením.“

Potom porozumieš aj nasledujúcej prosbe na tej stránke Písma svätého, ktorú ti otvoril posol. Kedy? Ako? To teraz nie je dôležité. Ale Biblia je tu a ty môžeš čítať pokračovanie: „Pane príď a navštív ma svojím spasením...aby som hľadel na blaho Tvojich vyvolených, z radosti Tvojho národa sa tešil a honosil sa Tvojím dedičstvom.“ (Žalm 106, 4-5).

Potrebuješ niečo viac? Máš zasľúbené spasenie a večný život, taká aká si, taký, aký si, ale v pravde prosiaca a prosiaci. Máš zasľúbené spoločenstvo Božích vyvolených, priestor a vzťahy Jeho rodiny, taká, aká si, taký, aký si, ale v pravde prosiaca a prosiaci. A máš zasľúbenie, že sa budeš radovať z radosti Božieho národa, ktorý je Jeho kráľovstvom už tu na zemi, taká aká si, taký, aký si, ale v pravde prosiaca a prosiaci. A to vrcholné: Máš zasľúbené, že už teraz sa budeš môcť honosiť Jeho dedičstvom. Taká, aká si, taký, aký si, ale v pravde prosiaca a prosiaci.

To je zasľúbenie dané dnes každému, kto povedal v Duchu a v Pravde: „Pane, navštív ma svojím spasením.“