SME INSCENOVANE VESELÍ

Texty: 1 Mojžišova 19, 1-14
Lukáš 2,14
Žalm 106, 47-48

Sme inscenovane veselí. Veselé Vianoce a šťastný nový rok! Ale v skutočnosti je: Tma. Zotmelo sa. Prišla zima. Modlite sa, aby ste nemuseli utekať do hôr v zime! Aby vás tie dni nepristihli. Ako nás môžu pristihnúť „tie dni“, keď každý rok sú Vianoce? A keď sa to cyklicky opakuje? Cyklické opakovanie je ako monotónna hudba pohanských náboženstiev. Privedie myseľ do omámenia a potom – do extázy. To sú súčasné Vianoce. Celý rok sme otupení voči pokoju a voči modlitbe či koledám, ale na Vianoce sme v extáze. Bubnovanie našich krokov sa zrýchľuje. Na cestách leží milión zbitých, ale my sa rýchlo ponáhľame do supermarketov. Extáza! Myseľ je vzrušená na najvyššie obrátky. Mediálna vojna o spotrebiteľa horí ohňom nevídaných farieb, žiariviek, žiaroviek. Ale len čo človek v stave tejto extázy kresťansky prehovorí, pôsobí ako ten slávny herec z éry nemého filmu, ktorý bol miláčikom všetkých žien, kým ho iba videli. Potom ho však aj počuli a zistili, že má hlas infantilného dieťaťa, ktoré iba čosi „chce“. Ktoré vraví iba „daj!“ a samo dáva málo. Tak hviezda veľkého herca z éry nemého filmu zhasla. Keď tesne pred Vianocami zhasnú svetlá a keď zanikne zvuk, keď budú mať ľudia iba svetlo Ježiša Krista a zvuk svojich slov - čo sa stane?

„Keď dvaja anjeli prišli večer do Sodomy, Lót sedel v bráne Sodomy.“ A nemal tvár ako lampión. Zdá sa, že ho v tej Sodome Vianoc nič netešilo. Že ho tá Sodoma ľudských ciest šťastia celkom zlomila a unavila. Komu mohol v tomto sodomskom virvare zmyselnosti hovoriť o Božom práve a o Božej spravodlivosti? Ach, pocestným o tom povie! O tom, čo klíčilo v jeho duši a v jeho duchu. O modlitbe, ktorú sa v sodomskej bráne neodvážil ani len vysloviť. Pocestným o tom povie! Veď sa modlil – nevdojak –, aby k nemu niekto prišiel, pretože jeho duša tam bola strápená. A hľa, ktosi prichádza večer do Sodomy! V čase tmy! Anjeli? V Písme je napísané „keď dvaja anjeli prišli večer do Sodomy...“, ale Lót to videl inak: „Prosím vás, páni moji...“

Páni moji! Či to tak dnes človek nehovorí? Páni moji, to je ale zhon. Páni moji, to je ale mätež. Páni moji, konečne je tu niekto, kto prináša ticho a v tom tichu novú nádej. Skôr, než prehovoríte, páni moji, „prosím vás, uchýľte sa do domu svojho služobníka a prenocujte tam...“ (1 M 19,2). Totiž, ja a môj dom sme vás, páni moji, čakali. Ja a môj dom? Ja a pani Lótova? Ja a moje deti? Sadneme si pekne za stôl, vystrieme tváričky, tichučko sa sústredíme, pretože ocko zanôti koledu. Páni moji – my sme vás čakali!

Páni moji, povedal Lót pravdivo, ja tu trpím. Ja žijem už len v noci, lebo tu niet dňa a svetla. Páni moji, môžem hovoriť, čo mi slina prinesie na jazyk? Môžem hovoriť trúfalo, dve-na tri? Môžem byť hravý, radostný a veselý – pretože ste prišli? Pretože sú tu konečne uši, adekvátne pripravené na slová, ktoré potrebujem nevyhnutne povedať bez predtlače písmen na farebných pohľadniciach? Páni moji, čo vám mám vravieť? Tak úprimne a čisto ste ma vzrušili, že neviem ako a odkiaľ začať, a už vôbec netuším, kde skončím. Určite to všetko dopletiem a sám sa vo vlastných rečiach stratím. Ale odpusťte mi to, páni moji! Dovoľte mi hovoriť melódiu radosti a, ak je to možné, urobte z toho harmóniu, pretože čo mám,  je len rytmus rozbúšeného srdca. Páni moji, či som rád! Ostaňte tu celú noc a zajtra „včasráno pôjdete svojou cestou“, veď viem, že aj iní na vás čakajú. Páni moji! Pane môj! Bože môj, či si veľký darca milosti! A tu Lót dvihne nevdojak tvár a povie v Duchu a v Pravde: Haleluja! Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, ľuďom dobrá vôľa!

A len čo povie: „...a na zemi pokoj, ľuďom dobrá vôľa!“ (Lukáš 2,14), keď tu „mužovia mesta, totiž Sodomy, od chlapca až po starca, všetok ľud až do posledného chlapa, obkolesili dom.“ (1 M 19,4). Čo sa stalo? Či tušil Lót, že svojím vyznavačským zvolaním „haleluja!“ zhasil všetky lampióny v Sodome? Že v svietiacich neónoch čosi zaprskalo a jeden po druhom zhasínali? Čo tušil, že v celej Sodome nastal výpadok elektrického prúdu, a teda aj svetla, obrazu, slova a zvuku? Kto bude teraz privádzať davy na uliciach do extázy? „Zavolali na Lóta a povedali: Kde sú mužovia, ktorí tejto noci vošli k tebe? Vyveď nám ich, aby sme ich poznali.“ (1 M 19,5). Inak povedané: Dobre, kašleme na svetelné ohňostroje, ale daj nám tých mužov. Budeme mať párty homosexuálov. Sme za voľnú lásku muža s mužom, máme na to právo, je tu liberálna spoločnosť, nie sme v čase stredoveku a tmárstva. Nech je tu nové svetlo! Vyveď nám ich!

Páni moji, povie Lót zdesene. Vidíte a počujete, v čom žijem! Chápete už, ako tu trpím. Páni moji, čo mám robiť?  „Nato vyšiel k nim Lot do brány, dvere za sebou zavrel a povedal: Bratia moji, nože nerobte nič zlého.“ (1 M 19,7). Pôsobí to tragikomicky? Ako môže zlý strom rodiť dobré ovocie? Ako môže muž rodiť? Ako môže rodiť zlo dobro?  Ako môžu dnešní Lótovia kázať v kostoloch celým masám: Bratia moji, nože nerobte nič zlého?!“ Bratia moji! Tým ich ešte viac podráždi. „Ber sa preč!“ Akí sme ti my, rozvinutá spoločnosť v čase postmoderny, bratia? To tak! Vypadni! Daj nám tých mužov, lebo pochodíš zle. Na tvoje dcéry, ktoré nepoznali muža, ti kašleme. Veď je to len potvrdenie tvojej morálky a tvojho náboženstva, ktoré tak strašne neznášame. Čo tu robíš? Chceš tu spievať chvály na akéhosi svojho Boha, ktorý nás obmedzuje? „Ber sa preč!“ A dodali: „Sám prišiel sem bývať ako cudzinec a chcel by súdiť.“ (1 M 19,9). Sami tvrdíte, že ste na svete len cudzinci, a chceli by ste súdiť?!

Lót možno zavzdychal: Či ja súdim? Či som iba nesedel ticho a pokorne v bráne súdu, ktorý patrí aj mne? Či som Boží súd nemanifestoval najprv na sebe? Bratia moji, ja som predsa vyberal po celý čas svojho pobytu u vás zo svojho oka brvno a vám som teraz chcel vybrať iba triesočku, a to podľa Písma, lebo viem, že je vám v oku pascou a osídlom a že mení optiku vášho zraku, aby ste sa obzerali jej vinou len na zlé veci. Bratia moji – nesúdil som, iba som sedel v bráne Božieho súdu, ba dokonca s modlitbou: Bože, umožni mi vybrať brvno z môjho oka! Tak sa stalo, že som si dovolil k vám prehovoriť.

Ale sodomskí muži mali tváre ako lampióny. Rozpálené túžbou po smilstve a cudzoložstve a zmyselnosti, rozpálené hnevom, svárom, ale sodomskí muži mali tváre pokreslené znakmi a ornamentami a kódmi celosvetových božstiev, ale sodomskí muži mali na tvárach masky smrti. „Vtedy mužovia (anjeli) načiahli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a zavreli dvere.“ Teraz sa sodomskí muži so zhasínajúcimi lampiónmi svojich tvári menia na svadobné družičky a túto starú scénu z 1. knihy Mojžišovej prekrýva iná scéna, výsostne novozákonná.

„Koho tu ešte máš?“ pýtajú sa anjeli, skutoční vyslanci Pána pánov a Kráľa kráľov, vyslanci pravého Ženícha. Kto nás ešte čakal? „Koho tu ešte máš?“ Kto v tvojej rodine denne s tebou v sodomskej bráne volal: „Maranatha?“ -  „Zaťa, synov, dcéry? Kohokoľvek máš v meste, vyveď z tohto mesta, lebo zničíme toto miesto, pretože priveľká je naň ponosa pred Hospodinom a Hospodin nás poslal zničiť ho.“ (1 M 19,12- 13).

„Vtedy Lót vyšiel , hovoril so svojimi zaťmi, ktorí si mali vziať jeho dcéry, a povedal: Vstaňte, vyjdite z tohto miesta, lebo Hospodin zničí mesto. Ale jeho zaťom sa zdalo, že žartuje.“ (1 M 19,14). Vtedy Lót v civilnom obleku pouličného pútnika vyšiel ku svojim zaťom a ku všetkým známym a priateľom, ktorých v Sodome mal, a vravel im: Hľadám si bratov! Poďte a vyjdime z toho mesta supermarketov, reklám a vianočného bubnovania-varu von, pretože Hospodin zničí toto mesto! Poďme k mojim pánom, hotovým hosťom z neba,  stíšme sa s nimi a nájdeme smer pre cieľ svojho života. „Ale im sa zdalo, že žartuje...“

Blížime sa k záveru tejto zvesti. Niečo sa v ovzduší deje. Tváre lampióny oslepli, pomaly zhasínajú. Nič už nevidenia, sú zdesení, zmĺkli v smrteľnom úľaku. Zrazu! Zrazu sa im v ich infarktoch zatemnil zrak a oni stíchli. Zrazu sa im ukončil dych. Nemôžu dýchať, nemôžu hovoriť, kričať, nemôžu zúrivo zúriť. Nemajú dych. Pomaľované tváre lampióny so znakmi stoviek božstiev sú bezmocné. Infarkt, ebola, aids, vtáčia chrípka, rozpad buniek kože, tma. Koniec dychu a slov. Krajina prestáva dýchať, lebo tou krajinou nesmel prejsť človek, lebo v tej krajine nesmie žiť Boží muž. Nesmie?

Božia reč je zvláštne tichá. Čo sa s vami stane, keď z vašej krajiny odíde posledný Boží muž? Čo sa stane s cirkvou, keď v nej anjeli Boží nenájdu desať spravodlivých?

Neviem, čo sa stane, ale viem, že už „vyšla ranná zora“. Aj v mojej, aj vo vašej krajine, aj v mojom, aj vo vašom meste. Aj v mojej, aj vo vašej štvrti, aj v mojej, aj vo vašej rodine.

Vyšla ranná zora! A „dvaja anjeli“,  Slovo Starej i Novej zmluvy, čakajú. Sú ako pútnici v civilných oblekoch, bez jedinej známky ľudského a inštitučného triumfu.

Dvaja anjeli navštívili teba a mňa, a hoci okolo je tma, s ich príchodom už začína žiariť svetlo rannej zory. Zvesť Starej i Novej zmluvy o Kristu je blízko každého z nás. A my v jej celku jasne počujeme reč evanjelia: „Koho tu ešte máš? Zaťa, synov, dcéry? Kohokoľvek máš v týchto mestách, vyveď ich zo všetkých pohansko-sodomských praktík“... -  „lebo zničíme toto miesto, pretože priveľká je naň ponosa pred Hospodinom...“

Milosť a Súd,  Súd a Milosť!  Pravda a Milosť, Milosť a Pravda! Láska a Spravodlivosť, Spravodlivosť a Láska! Dvoch anjelov, Starú a Novú zmluvu, predstavuje v Novej zmluve len jeden anjel Pánov, Slovo evanjelia, a s ním aj  „množstvo rytierstva nebeského, ktorí chvália Boha a volajú: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, ľuďom dobrej vôle/ľuďom dobrá vôľa!“ (Lukáš 2,14).
 
A nič z toho nie je z človeka a nič z toho nie je v ľudských rukách, no napriek tomu:  Všetko toto je z Božieho poverenia v ústach Jeho poslov.
 
„Vtedy Lót vyšiel, hovoril so svojimi zaťmi, ktorí si mali vziať jeho dcéry, a povedal: Vstaňte, vyjdite z tohto miesta, lebo Hospodin zničí mesto.“ (1 M 19,14). Počuli sme správu o Milosti, a či správu o Súde? Každopádne: Správa o Milosti je vždy väčšia, než je správa o Súde. Vyjdime z miesta Súdu, ešte môžeme!

Vyjdime preto von a hovorme s ľuďmi, aby prijali Slovo evanjelia, pretože vďaka Milosti, zjavenej v Kristu, ešte smú vojsť do mesta pokoja! Ešte smú, ešte môžu!

Ešte môžeme vojsť do nového Uru Šalomu.

AMEN