-Kresťania často hovoria, že človek všetko pokazil. Zničil. Znehodnotil. Kde na to berú argumenty? Totiž – že to urobil „človek bez Boha“? Kresťan je azda z tejto zodpovednosti vylúčený? Má nejakú špeciálnu imunitu?

-Človek, ktorý odporuje Bohu, chce vedieť všetko bez Boha. To je situácia, keď človek chce postaviť dom bez základu alebo určiť pozíciu akejkoľvek veci na svete a vo svete bez ťažiska. Môže existovať niečo bez základu a bez ťažiska? Bez centrálneho významu? Ak hovoríme, že Boh je Alfa a Omega, Počiatok a Koniec, hovoríme o nevyhnutnosti ťažiska, ktoré je svetu dané v Božej myšlienke a v Božej Múdrosti (Príslovia 8), a ktoré nie je z tohto sveta. Ťažisko čohokoľvek spočíva v Božej myšlienke, a myšlienka nepochádza z veci samej,  ale prichádza zvonku a kladie tak každú vec i človeka do vesmírnych i nad-vesmírnych súvislostí (dejiny spásy). Iba Boh má nadhľad. Iba Boh nie je stranícky z pozície „jednej krajiny“. Toto Izrael nedokázal pochopiť – cirkev to však chápe, totiž tá, ktorej Hlavou je Kristus. Boh je vo svete, ale nie je súčasťou sveta. Je však vo svete prítomný v Slove, ktoré sa stalo „telom“. Boh povedal a „stalo sa“. To, čo sa s formovaním sveta, prírody, ale hlavne s formovaním ľudského srdca dialo a deje, je Božia akcia a Boží plán s človekom v celom komplexe dejín spásy. Plán spásy – to je pozvanie človeka do večnej Božej rodiny. Kto toto pozvanie odmieta, ostáva mimo domov, ostáva v tme, v búrke, v púšti. Po páde Adama musíme cez túto púšť pokušenia prejsť. Prešiel ňou Ježiš (Lukáš 4), Syn Boží a Syn človeka, prešiel ňou Izrael (Exodus), a prechádzame ňou aj my. Prechod púšťou je ponuka opätovného nadviazania na Božie Slovo ako na princíp večného života. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.“ (Ján 1,1). Odmietnuť tento „večný princíp života“, vzťah s Bohom, však znamená voliť si všetko bez nadčasového hľadiska a ťažiska – a taký život so rúti do stavu večnej deformácie a večného pokrivenia. Pokrivenie je napokon grimasou, absurditou, nihilizmom, je stavom zúfalstva a beznádeje. Boh počas celých dejín  na týchto ľudí volá: „Vráťte sa, odpadlí synovia!“ Otec na márnotratného syna čakal a čaká...  Nepremeškajme čas milosti! Nepremeškajme pozvanie do večnej Božej rodiny, kde je ťažiskom „stôl Pánov“.

-Anjel vraj chráni Boží raj plamenným mečom. My, hriešni ľudia, sa vraj do raja nemôžeme vrátiť! Je pre nás zavretý. Vy však o možnosti návratu k Bohu hovoríte...

-Musíme sa vrátiť do Božieho poriadku. Do Božieho plánu spásy. Je tam pokánie, kríž, vzkriesenie, nanebovstúpenie, zoslanie Ducha Svätého a chodenie podľa Ducha. Tí sú synmi Božími, ktorých vedie Duch Boží. Kto nemá Ducha Božieho, nie je Jeho. A kto nemá Krista, nemá život.

-Ja však z Biblie neviem nič – totiž: neviem z nej nič tak, ako to mám vedieť. V zmysle Božieho poriadku, Božej sústavy, v zmysle architektúry Božieho domu. To uznávam. Ako sa však v tom môžem vzdelať? Kým prečítam celú Bibliu, prejdú roky. A kým ju prečítam dôsledne, s očami, ktoré vidia, prejde večnosť.

-Kým považujeme za podstatu svojho života prach, svoje telo, dovtedy Bibliu  nepochopíme. Keď však budeme hľadať podstatu svojho života mimo seba, v Kristu, otvoria sa nám oči. Ale inak, než sa otvorili Adamovi a Eve. Spasenie prichádza zvonku, ako napísal Bonhoeffer – extra nos.

-Chcete povedať, že sa mám vzdať teórie vývoja ľudského tela a „vývoja spasiteľného poznania“ ? Jeho biologického a technologického vzostupu, ktorý raz prerazí všetky hranice všetkých obmedzení?

-Áno, presne to chcem povedať. Potrebujeme premenu srdca mocou Božieho Ducha. Iný vývoj človeka je len ilúziou a klamom, ktorému podľahli všetky školské sústavy a systémy.

-Čo to znamená: premena srdca mocou Božieho Ducha?

-To je uznanie stvoriteľského Božieho aktu, aktu Božieho Ducha. Ak si tento stvoriteľský akt chceme privlastniť a sami ním metodologicky narábať, začíname odsúvať Stvoriteľa a staviame sa na Jeho miesto uzurpátorsky. To bol pokus Lucifera, „nositeľa svetla“, o uchvátenie Božej pozície. Vysvetľujem to naším dostupným jazykom a pomocou obrazov, ktoré sú pre nás čitateľné. Popísať záležitosti duchovných procesov a deje duchovných mocností v povetrí môžeme len sprostredkovaným spôsobom. Náš jazyk je v určitej miere matéria, preto musí byť vždy určovaný a  orientovaný vánkom a dychom Božím, Božím Duchom a srdcom, aby sme mu vnútorne rozumeli. Spasiteľný dej je dej, ktorý sa odohráva v Duchu a v Pravde v priestore Božieho Slova a modlitby. Duchovné veci môžeme posudzovať iba duchovne, modlitebne v ťahu Božieho Slova, nie schematicky, nie pomocou výstavby ľudskej logiky. Tu naplatí kauzálny nexus, príčina a následok. Boha nemôžeme vtiahnuť do týchto kauzálnych dejov ako jeho obmedzenú súčasť. Boh je Tvorca zákonov a celého vesmíru, celého sveta, celého mysliteľného života, ale nielen v súvislostiach, ktoré „dokážeme myslieť“, ale rovnako aj v tých súvislostiach, ktoré my „myslieť nedokážeme“. Preto je našou pozíciou pred Bohom a tajomstvami života pozícia pokory, ktorá náš život chráni. Inak by sa dostal do takého rozpätia, do takej rozpínavosti, ktorá by ho zničila. Táto rozpínavosť je v Písme pomenovaná ako pýcha. Je smrteľná a spôsobuje človeku peklo. Tu sme však už mimo architektúry Božieho domu a tento stav a táto pozícia teraz nie je našou témou...