-Sú všetky skutky človeka, ktoré vychádzajú iba z jeho ľudskej pozície, bezbožné? Ak som neveriaca – robím iba zlé veci?

-Nie. Tu hovoríme iba o tom, že skutkami z ľudskej pozície neprejdeme cez hranicu smrti, ale zostaneme v jej tme. Zostaneme žiť v klame, v posunutých významoch,  ktoré sú peklom. Ak je choroba stratou rovnováhy medzi vnútorným a vonkajším prostredím, potom peklo je absolútnou stratou každej rovnováhy. Žiť v ustavičnom naklonení mimo pozíciu večného Božieho pokoja, večnej Božej lásky, večnej Božej nežnosti, večnej Božej radosti atď. , teda žiť v takom tackaní sa duše, ktoré sa nekončí, je peklo.

-My, neveriaci, teda neprejdeme cez čiaru smrti do Božieho raja?

-Hebrejci boli tí, ktorí „prechádzali“. Cirkev je spoločenstvom pútnikov, ktoré putuje a „prechádza“. Odkiaľ a kam? Z márnosti, z mareného Božieho plánu s nami, teda z ničoty a z absurdity, do zmyslu a významu existencie sveta a ľudstva s Bohom. Z pozície siroty, teda z bezvzťahovosti, sa máme a ešte stále môžeme vrátiť do vzťahu s Bohom v Kristu  a do vzťahov so znovuzrodenými ľuďmi v Duchu Božom. Do tohto stavu je pozvaný každý! Známy je klasický verš z Evanjelia podľa Jána: „Lebo tak Boh miloval svet, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Iné povedať nemožno. Buď Božiu ponuku zoberieme vážne alebo ňou pohŕdneme. Tretej schodnej cesty v tomto smere, ktorá sa nám ponúka v rúchu humanizmu, v skutočnosti niet. Humanizmus ako vrchol ľudskej existencie je totiž iba lož v nádhernom obale, ktorá oklamala už milióny ľudí. Humanizmus - pokus Pokušiteľa presvedčiť človeka, aby sa sám pre seba stal vlastným ťažiskom! Pokušiteľ ústami hada, čiže démonskej Ľsti, vraví: Hľadajte božské atribúty vo vlastnom mene, hľadajte slávu svojho mena ako legitímnu súčasť vášho „života vo vývoji“, pretože v tomto vzostupe sa napokon môžete vyhlásiť za Boha. Ak to budete robiť v rámci  „dobrého programu dobrej humanity“, teda v rámci „programu svojho dobrého mena“ – kto by voči tomu mohol protestovať? Rozumný človek zaiste nie! My však bez Boha nie sme rozumní. Dokázala nám to samotná história ľudstva, ktorú sa človek rozhodol žiť mimo dejín spásy.

-Svoje obmedzenia poznám. Viem, že mám hranice, ktoré z vlastných síl neprekonám. Uznávam: človek svoj tieň neprekročí... Ale aby sme mohli prejsť, ako vy vravíte, zo smrti do života a z tmy do svetla – naozaj potrebujeme Boha, ktorého  nám vo svojej tvári ukázal Kristus? Nevedie cesta do tohto života – vy ho nazývate večný – aj cez iné brány a iné možnosti? Prečo je jedinou bránou do večného života iba Kristov kríž?

-V tom prípade mi dovoľte, aby som sa s vami zhováral ako svedok skutkov ukrižovaného a vzkrieseného Krista na ceste spásy, ktorú mi z milosti daroval. Ak máte záujem počúvať, budem vám hovoriť o ceste človeka, ktorá prebiehala a prebieha nielen v historickom čase, ale v prvom rade v dejinách spásy. Ježiš Kristus ich otvoril aj mne – a to práve na kríži...

-Ak vám správne rozumiem - budeme hovoriť o skutočnom  prechode z tohto života do večnosti? O prechode z historických dejín do dejín spásy? O vašom živote s Ježišom Kristom?

-Áno, budeme hovoriť o Múdrosti, ktorá je z Boha, nie z človeka. „Ak sme kedysi aj poznali Krista podľa tela, teraz Ho už takto nepoznáme.“ To je verš z Biblie. Iné je poznať Ježiša v súradniciach histórie, a iné zasa žiť s Ním v moci Božieho Ducha. Iné je napodobovať Ježiša svojimi skutkami a vlastnou horlivosťou, a iné je – chodiť v Jeho skutkoch, ktoré nám vopred pripravil.

-Chcete povedať, že anjel s plamenným mečom už pred bránami raja a večného života nestojí?

-Ježiš nám tam otvoril cestu: On je tou Bránou, pred ktorou anjela s plamenným mečom niet. Tam je len kríž a vzkriesenie! Ježiš Kristus sa nám v tomto diele otvára cez jedinečné dielo spásy. A pozýva nás dovnútra.

-Ako tam môžem vojsť?

-Cez Kristov kríž a vzkriesenie, v stave svojho nerozdeleného srdca. Čítajte dvojprikázanie lásky.5.Mojžišovu 6,4-9, a potom: Evanjelium podľa Marka 12, 28-31. Tam je niečo viac ako náboženstvo. Tam je niečo viac ako humanita.