-Učeníci, ktorých povolal Ježiš, všetko kvôli nemu opustili. Prečo im nestačil chrám a neskôr synagóga? Prečo im nestačilo učenie farizejov, zákonníkov a veľkňazov? Keď si zvolili nasledovať Ježiša, riskovali, že celé vznešené náboženské okolie ich bude nazývať „sektou“. Prežívate v tomto zmysle niečo obdobné?

-Áno, aj my hovorme stále o Ježišovi. Podstatné je, aby sme sa od Neho nikdy nevzdialili. V takom prípade nie je dôležité, ako nás budú nazývať ľudia.  Ježiš je náš jediný pravý Veľkňaz (Židom 8). On nás k sebe zavolal živým Slovom v moci Ducha Svätého, to je rozhodujúce. Kedysi bol ľud vedený a vyučovaný „prostredníctvom levítskeho kňazstva – veď skrze kňazstvo dostal ľud zákon...“ (Židom 7,11), ale neskôr bolo nutné „ustanoviť iného kňaza na spôsob Melchisedeka“ a nestačilo ho pomenovať „na spôsob Árona“  (Židom 7,11). To znamená: v Novej zmluve už kňazstvo – farári a hierarchia – nemôžu byť pomenovaní a vymenovaní na spôsob Árona. My nepotrebujeme ustavične opakované kňazské obete v kostoloch (omša), pretože tie sa obetovaním zvierat skončili. Už neexistuje ako pravé kňazstvo áronovské, ale Kristovské „na spôsob Melchisedeka“. To znamená – pravý kňaz nie je viazaný na ľudské inštitúcie, na teologickú fakultu, na grécku univerzitu, na teologické inštitucionálne štúdium, ani na cirkevné kompendiá, rukoväte organizovaných cirkevných spoločenstiev „na spôsob Árona“. V Liste Židom čítame: „Lebo keď sa zmení kňazstvo, nevyhnutne sa musí zmeniť aj zákon. Veď Ten, o ktorom sa tu hovorí  (pozn. o kňazovi na spôsob Melchisedeka), patril k inému kmeňu, z ktorého nikto nemal dočinenia s oltárom. Veď je všeobecne známe, že náš Pán pochádzal z Júdu  - kmeňa, ktorému Mojžiš nehovoril nič o kňazoch. A potom ešte omnoho zrejmejšie je to tým, že povstal iný kňaz, podobný Melchisedekovi, ktorý sa ním nestal mocou nejakého zákona o telesnom pôvode, ale mocou neporušiteľného života.“ (List Židom 7, 12-16). A neporušiteľný život mal a prežil na svete iba Ježiš Kristus, Boží Syn. On je náš jediný pravý Veľkňaz!  Čítajte ďalej: „Prisahal Pán a neoľutuje to: Ty si kňaz naveky – nakoľko sa Ježiš stal zárukou lepšej zmluvy. Zatiaľ z tamtých stávali sa kňazmi mnohí, lebo im smrť prekazila zostať: On však, pretože zostáva naveky, zastáva kňazský úrad, ktorý neprechádza  na iného. Preto aj môže dokonale spasiť tých, čo skrze Neho pristupujú k Bohu, keďže vždy žije, aby sa prihováral za nich.“ (List Židom 7, 23-25). „Takého veľkňaza sme aj potrebovali: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov a vyvýšeného nad nebesá, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obeť najprv za svoje a potom za hriechy ľudu. Lebo urobil to raz navždy, keď samého seba obetoval. Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí poddaných slabosti; ale slovo prísahy, ktorá odznela po zákone, ustanovuje Syna, ktorý prešiel do večnej dokonalosti.“ (List Židom 7,26-28). Už nie sme pod zákonom levítskeho či áronovského kňazstva s množstvom ceremónií, cirkevných ustanovení a pod zákonom s ustavične opakovanými obeťami – sme totiž v dokonalej v Kristovej milosti.  „Máme také Veľkňaza, ktorý sa posadil na pravici trónu Velebnosti na nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý rozložil Pán a nie človek.“ (List Židom 8,1-2). Človek vie rozložiť a po nakreslení projektu postaviť kostol a chrám a potom v ňom rozostaviť nejakých „áronovských služobníkov“. Boh v Kristu však postavil a rozložil pravý stánok zo živých kameňov, svätého kráľovského kňazstva (1.Petrov 2, 1-11). Tých, ktorých pokrstil Duchom svätým, potom ustanovil do služby milosti na základe duchovných darov. Jedného zo živých kameňov ustanovil za kazateľa, druhého za učiteľa, tretieho  na to, aby napomínal... Jednému dal dar uzdravovania, inému zase dar rozlišovať duchov... To všetko môžeme čítať v 1.Korintským v 12. kapitole.

-Vráťme sa teda do primárneho, prvotného obrazu kresťanského spoločenstva s Ježišom. Ste s ním v zhode?

-Naše vyznanie znie: Ježiš je Pán. On nás očistil od všetkých hriechov, On nás vedie. V Matúšovi čítame: „Vy si však nedajte hovoriť: Majster! Lebo jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia. A nikomu na zemi nehovorte: Otec! Lebo jeden je váš Otec, ten nebeský; a nedávajte si hovoriť: Vodcovia! Lebo jeden je váš Vodca, Kristus.“ (Matúš 23, 8-10). S týmto biblickým napomenutím žijeme v zhode. Komukoľvek, kto na nás útočí pre tieto veci, môžeme v pokoji a v tichosti odpovedať : „Čo Boh očistil, to ty nemaj za poškvrnené!“ (Skutky apoštolov 11,9). Prijímame pokrm Kristovho Slova z Písma svätého, z ničoho iného. Sýtime sa Jeho výzvami, napomenutiami, varovaniami, ale vždy aj povzbudením a vyslaním do služby v moci Ducha Svätého. To je pre nás rozhodujúce. Prežili sme to isté, čo prežili všetci, na ktorých podľa zasľúbenia Pána Ježiša Krista zostúpil Duch Svätý. Tak sme „boli pokrstení Duchom svätým“ a tak nám Pán dal do duchovnej služby duchovné dary milosti. Čo máme a čím slúžime, to nie je z nás a to nikdy nerobíme na vlastnú chválu. Tak svedčíme: Nevedú nás cirkevné ústavy a rukoväte, ale je s nami  iba živá „ruka Pánova“ podľa Písma Svätého. (Skutky apoštolov 11,21).  V tomto zmysle môžeme svedčiť: pretože „ruka Pánova bola s nami, veľmi mnohí uverili a obrátili sa k Pánovi.“ (Skutky apoštolov 1,21).