Úvod

Ľudia málokedy zápasia za človeka v „Inštitúte Slova“, v „Inštitúte reči“, skôr sa pritom pohybujú v okruhu klebiet. Klebety nám však ničia charakter a tvár, pretože práve nimi sa uzatvárame pred svetlom. Tak vstupujeme do prekliatia, hoci sa nám zdá, že „práve chránime svoju česť“. Kto si však chce uchovať svoj život na úkor iného, stratí ho. To je večné Božie pravidlo, to je zákon bytia, ku ktorému neodvratne smerujeme. V tomto zmysle záleží len na nás, akým chodníkom sme sa k tomu bytiu vybrali. Ako k nemu kráčame. Jeremiáš nám dáva radu: "Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky; kde je cesta k dobru, choďte po nej, a nájdete odpočinok pre svoju dušu." (Jeremiáš 6,16). Mojou cestou je Ježiš Kristus. Je to cesta Jeho kríža a súčasne Jeho vzkriesenia. Preto je Jeho ťažký kríž pre mňa ľahký. V mojom prípade mi ho totiž už dáva vzkriesený Kristus, a tak je to kríž, ktorý prijímam a nesiem z druhej strany brehu, z druhej strany pohľadu. Čítajme Jána 21.kapitolu (Ježiš pri Tiberiadskom mori), tam to pochopíme.

(Rozhovor novinárky s kazateľom)

Prvý krok viery

Ef 4,11

- Z určitého hľadiska hovoríte, že my, civilizovaní ľudia 21. storočia, nestojíme pred „inštitútom Zákona“ v zmysle „inštitútu reči“, „inštitútu citu“ atakďalej. Ako je to možné, keď práve teraz máme celú sieť inštitúcií, akadémií, univerzít atakďalej? Čo sa stalo?

Neprijímame svätú Božiu pravdu, iba pozemské „civilné polopravdy“. To je všetko. Pravda je záväzná, polopravdy sú únikové. A pretože spoločenstvo mesta je únikové, také má neraz aj svoje inštitúcie. Závažnú úlohu obnovy tu  pritom môžu zohrať misijné kresťanské hnutia. Tie v prvom rade. To je to zrno, ktoré padá do zeme, umiera tam a potom prináša bohatú úrodu. Proces takého rastu je však náročný. Popisuje ho Žalm 126.

- Chcete povedať, že naše srdce musí byť zasiahnuté, aby hovorilo zásadnú pravdu čistým, nekompromisným spôsobom, ale problém je v tom, že už niet takých záležitostí, hodnôt a vecí v tomto svete, ktoré by nami naozaj pohli?

Chcem povedať, že sme sa stali plytkými a jednorozmernými ľuďmi. Málokto má čas a ochotu vidieť hĺbku akéhokoľvek „svojho problému“, pretože sa jej v skutočnosti bojí. Nastavenie pravých váh znamená pre mnohých koniec. Musíme preto opäť obnoviť „inštitút svedomia.“

- Svedomie však dnes nie je aktuálnou témou.

Naopak. Práve otázka svedomia sa dnes stáva pre mnohých ľudí blízkou témou, len sa o nej boja hovoriť, pretože spoločnosť, ani tá odborná, na taký rozhovor nie je pripravená.

- Zdá sa mi, že dnes sa nachádzame v situácii Izraela, ktorý tancoval okolo zlatého teľaťa, pretože Mojžiš bol kdesi ďaleko, v akejsi nedostupnej svätosti, a nevracal sa z nej. Alebo to vidím skreslene?

Na tvár Ježiša Krista možno práve dnes dovidieť zo všetkých strán. Všetko bolo stvorené pre Krista a prostredníctvom Krista, všetko má teda svoj pôvod v Ňom. Ak sme sa dostali na scestie a do šikmých polôh, ak sme z cesty pravdy, spravodlivosti a práva zišli, môžeme sa na ňu vrátiť iba v tom prípade, keď sa Ho opäť chytíme. Keď sa znovu chytíme Jeho ruky, Jeho kompasu, Jeho svetla. Kto sa drží Krista, je v strede udalosti, je v rovnováhe diania, je v centre každej štruktúry života.  Inak povedané: Kto sa chytí Ježiša, „pozná pravdu a pravda ho vyslobodí.“ - „Pravda je jadrom Tvojho slova a všetko Tvoje spravodlivé právo naveky,“ píše žalmista (Žalm 119,160). Vo svojom úteku od Boha sme mŕtvi. Potrebujeme obživenie. Potrebujeme sa vrátiť „k jadru Božieho slova“. Je to také ťažké? Nie. Problémom je iba naša „konkrétna pýcha“ a náš „konkrétny vzdor“.

- Kde je Ježiš Kristus?

Ježiš Kristus je Slovo života. Ozve sa k nám v Duchu Svätom z Písma.

- Ľudia majú zväčša takú predstavu, že Ježiš Kristus je pre nás iba vzor života, kým Boh je zase „na ich vkus“ priveľmi tvrdý a svätý. Byť s Bohom podľa všeobecnej mienky nie je možné. Stretnúť Boha znamená – zomrieť...  Ľudia však chcú žiť, a to v prvom rade svoj autentický život...

- Boh človeku radosť neupiera. Boh je v Kristu a Kristus je v Bohu. To je tajomstvo. Kto vidí Ježiša Krista, vidí Boha ako Otca. „V Ňom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obrazom neviditeľného Boha, prvorodený pred všetkým stvorením, lebo v Ňom  bolo stvorené všetko...“ (List Kolosenským 1,14-16). Ako chápete, stretnúť Boha znamená stretnúť Ho v Kristu. A v Ňom, ako som uviedol z Písma, „máme vykúpenie, nie odsúdenie“. Ľudia, ktorí nečítajú Písmo, sa nechali oklamať podvodníkmi a luhármi.

- Ľudia Boha napokon stretnúť chcú, ale iba podľa svojich predstáv a prianí. S tým sa často spája vytrženie, nie triezvosť. Nebolo však v Starej zmluve práve vytrženie poznávacím znamením prorokov, ktorý hovorili v mene Božom?

Starozákonní proroci hovorili vždy iba Slovo, ktoré sa potom stalo. V tom bola a je ich triezvosť. Človek sa v Božej prítomnosti môže chvieť, človek sa vo výnimočnej blízkosti veľkých Božích súdov a neobyčajnej milosti skutočne trasie, ale slovo, ktoré hovorí, nie je nikdy nezrozumiteľné, ale vždy jasné, priame a jednoznačné. Tak sa deje: Jednoznačne, v spojení Jeho ohlásenia a naplnenia v našom čase. Sme svedkami Ježiša Krista a v tomto zmysle je „svedectvom Ježišovým duch proroctva“. My nepadáme k nohám  nijakým vedcom, vidcom, šamanom, anjelom či veľkým náboženským vzorom alebo ľudsky ustanoveným svätcom. Také niečo Písmo nedovoľuje, to je cesta pohanov a modlárov. Pre nás je záväzné vysvetlenie, ktoré podáva Písmo v Zjavení Jána, v 19. kapitole. Tam padá pri tróne Božom dvadsaťštyri starších a štyri bytosti iba pred Bohom, ktorý sedí na tróne a všetci volajú: „Amen! Haleluja!“ Potom zaznie od trónu opäť hlas iba na chválu Božiu, vzápätí „hlas akoby veľkého zástupu“, a opäť hlas, ktorý vraví: „Blahoslavení, ktorí sú povolaní na svadobný hod Baránkov! A doložil: Toto sú pravé slová Božie.“ (Zjavenie Jána 19,9). Ďalej je uvedený text, ktorý vraví, čo sa v tej chvíli deje s apoštolom Jánom: „Ja som mu padol k nohám, aby som sa mu klaňal, ale povedal mi: Pozri, nie tak! Som spoluslužobníkom tvojím, i tvojich bratov, ktorí majú svedectvo Ježišovo. Bohu sa klaňaj! Svedectvom Ježišovým je duch proroctva.“ (Zjavenie Jána 19,10).  Všetko je tu povedané jasne a zrozumiteľne. Napokon, také boli aj slová apoštolov v jazykoch pri ustanovení cirkvi Ježiša Krista počas Letníc. „A keď povstal ten zvuk, zbehlo sa mnoho ľudí a žasli, že počuli apoštolov hovoriť každý vo svojej reči.“ (Skutky apoštolov 2,6). Naším chrámom od tej chvíle nie je nijaký pozemský chrám,  iba „Pán Boh vševládny a Baránok“ (Zjavenie Jána 21,22), a naším jediným trónom, pred ktorým sa koríme, je iba „trón Boží a Baránkov“ (Zjavenie 22,3), Kristov.