(Rozhovor novinárky s kazateľom)

Tretí krok viery

Ezechiel 34:2

- Človek hľadá druhého človeka v prvom rade preto, lebo sa v celku svojho života necíti bezpečne. Je ohrozený. O tom je aj text, ktorý odkrýva stav  Adama a Evy „po páde“. Zrazu sú ohrození, prepadol ich fakt smrti a strachu, zániku. Nehľadajú však Boha. Aj keď sme odvtedy v čase pokročili, vôbec sme nepokročili v hľadaní riešenia, ako sa zo zóny záhuby dostať. A Biblia nám pritom dáva jednoduchú odpoveď: „Kto má Syna Božieho, má život.“

Biblia hovorí v prvom rade o Bohu, teda o budúcnosti, ku ktorej sa môžeme kedykoľvek „obrátiť“ (židovské chápanie budúceho času – je za nami, nie pred nami!). Naša budúcnosť je práve v dobrej správe: Kto má Syna Božieho, má život. Ten text znie v celku takto: „A toto je svedectvo, že Boh dal nám večný život, a tento život je v Jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.“ (1.Jánov 5, 11-12). A kto je to – ten Syn Boží, v ktorom je život? Čítajme Jána 1,4: „V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ V Ňom, totiž v Slove... „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto Slovo bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ (Ján 1,1-3). Toto dobré Slovo potrebujeme. Jeho život, Jeho svetlo, „Jeho deň“. Áno, potrebujeme Pánov deň – deň vzkriesenia, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, potrebujeme Vzkrieseného. Potrebujeme znovuzrodenie.

- Dnešný sebavedomý človek to však tak nevidí. Má úspech, veľa dokázal... Myslím teraz na špičku spoločnosti. Je bohatý, disponuje neraz neuveriteľným majetkom. Nikdy predtým sme v rôznych krajinách nevideli toľko boháčov ako v súčasnosti. Nikdy predtým sme nevideli, čo vlastnia, z takej blízkosti.

Lenže svet nežije vo vzájomnej dôvere. A to je koniec. Žiť v podozreniach, to je predsa peklo! A akým šťastím je žiť peklo a v pekle? Peklom je žiarlivosť, neúcta, opovrhovanie človeka človekom... Peklo, to  je neúprimnosť, dvojtvárnosť, pýcha. Peklo, to je rozhodnutie podržať si v rukách takú moc, na akú človek nikdy nemôže stačiť. To je neadekvátny život. Pozrite sa na veľké sexuálne aféry najbohatších mužov sveta... Aké trvanie má v ich živote šťastie, za ktorým idú? Do prachu im padá im to najhlavnejšie. Vzťahy. Práve do tejto situácie však má a môže vstúpiť Božie Svetlo. „Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali.“ (Ján 1,9-11). V tom je veľká kríza spoločnosti... Čítajme ďalej: „Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Ján 1,12-13). O to teda ide. O naše narodenie sa z Boha...

- Inak povedané, potrebujeme niečo, čím nemožno nikdy „z vôle človeka a podľa vôle človeka“ disponovať. Čo nemožno v súradniciach tohto života a sveta vedecky,  filozoficky či nábožensky nájsť. A pritom: napriek tomu je to práve v tomto svete prítomné... Ako možno tomu paradoxu rozumieť?

Áno, tak to čítame: práve to zvrchované svetlo – Boh sám! - „bolo vo svete.“ Ježiš Kristus ako svetlo života prišiel „do svojho vlastného“, lebo to, čo povstalo, povstalo skrze Neho a pre Neho... „A to Slovo stalo sa telom...“ (Ján 1,14). A to „nestvorené Slovo stalo sa telom...“ Nijaká stvorená skutočnosť tohto sveta sa takým telom stať nemôže,  – áno, nič z tohto stvoreného sveta nemôže byť takým prostriedkom, ktorým by sme mohli poznanie Boha uchopiť a tak sa Boha zmocniť. Takto Ním disponovať nemôžeme. To je pýcha. Toto ponúkol Adamovi a Eve had: „A budete ako Boh.“ My teda nemôžeme Boha uchopiť svojím vnútorným životom, svojou dušou, svojím stvoreným telom – a predsa sa s Ním môžeme stretnúť! Ako? Vo svojom znovuzrodenom človeku! Tu je teda riešenie - potrebujeme byť vnútorne i navonok premenení mocou Ducha Božieho, potrebujeme byť práve takto obnovení a oblečení do Kristovej spravodlivosti a moci. Potrebujeme si „obliecť celého Krista“, a to každý z nás, pretože po Adamovom páde sme už „len telo“, ktoré podlieha záhube a zatrateniu ...  Preto sa potrebujeme ako Božie stvorenie, ktoré neposlušnosťou voči Božím prikázaniam prepadlo záhube a smrti, práve z Boha – teda zo Slova života a v moci Ducha Svätého -  duchovne narodiť. Potrebujeme znovuzrodenie. „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie,“ povedal Pán Ježiš Nikodémovi. (Ján 3,3). „Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z ducha, je duch.“ (Ján 3, 5-6). Náš duch sa v nás môže opäť narodiť, môže vstať z mŕtvych, ale iba v Svetle a v diele Slova a v moci Ducha Božieho. Inak zostane po Adamovom hriechu navždy mŕtvy, bez Božieho pokoja. Áno, my všetci bez výnimky potrebujeme, aby sa v nás opäť narodil náš duchovný človek.

Dodajme: Svetlo osvecuje Pánovu tvár „ako tvár človeka“, ale z tváre a zo srdca Ježiša Krista „žiari pravá Božia svätosť, tvár Boha Otca“. Ježiš Kristus sa nenarodil na tento svet z vôle muža, ale bol počatý z Ducha Svätého. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého,“ čítame v Evanjeliu podľa Matúša. (Matúš 1,20). Ježiš Kristu je pravý človek a pravý Boh, zjavený v tele človeka... „A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my hľadeli sme na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, bolo plné milosti a pravdy.“ (Ján 1,14). Nijaké iné telo, ktoré sa narodilo na tento svet z vôle muža, nebolo a nie je plné milosti a pravdy... Teraz dávajme pozor a buďme pokorní a vnímaví: Kto toto Slovo v moci Ducha Svätého prijme, - Slovo, ktoré nám priniesol Ježiš Kristus vo svojom tele ako Svetlo života - stáva sa človekom, splodeným v Kristu. Je Kristov, stáva sa Božím dieťaťom, stáva sa členom Božej rodiny. Ježiš Kristus, telo zo Slova a Slovo v tele, ktoré k nám prišlo od  Boha Otca, medzi nami vykonalo závažné dielo – dielo spásy, a to tak, že Ježiš Kristus za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Tak zvestujeme evanjelium Božie, „zasľúbené Bohom v Písmach svätých ústami Jeho prorokov o Jeho Synovi, ktorý sa podľa tela narodil z potomstva Dávidovho, podľa Ducha svätosti však svojím zmŕtvychvstaním dokázal sa mocným Synom Božím, o Ježiši Kristu, našom Pánovi; skrze Neho sme prijali milosť a apoštolstvo pre Jeho meno privádzať k poslušnosti vo viere všetky národy, medzi ktorými ste aj vy, povolaní Ježiša Krista...“ (List Rímskym 1, 2-6).

- Dovolím si povedať, že človek,  ktorý žije v dnešnom hektickom svete – a to ani formálny kresťan – takto  neuvažuje. Nie je ochotný „na také myšlienky“ obetovať čas! Nad závažnými ťažkosťami sa zamýšľa – ak už!- skôr duševne a telesne, a potom nábožensky, pričom náboženské premýšľanie o živote a o svete chápe „ako duchovné“. Podľa toho si potom vyberá „aj pastierov a prorokov“, teda podľa problémov, v ktorých žije, si „vyberá svoje náboženstvo“. Z toho vyplýva, že ako duchovné prijíma iba a najmä to, čo vyhovuje žiadostiam jeho duše a jeho tela. Inak povedané: čo vyhovuje jeho subjektívnym predstavám o pravde a pokoji, o milosti a spáse... Čo sa s tým dá robiť, keď takéto chápanie spásy je podľa Biblie scestné?

Mnohí ľudia hovoria v súvislosti s náboženstvom v prvom rade „o cite“. O cite, o pocitoch, o vnútorných duševných stavoch, o náladách, či o „dobrom pocite“... To však nie je cesta Ježiša Krista, to nie je cesta kríža. Boží Syn nám prišiel zjaviť závažnú vôľu svojho nebeského Otca. Keď sa modlíme k Otcovi, modlíme sa takto: „Otče náš, ktorý si v nebesiach, posväť sa meno Tvoje...“ (Lukáš 11,2). Božie meno, to je Boží plán s človekom a so svetom, to je Božia vôľa, ktorú máme bezvýhradne akceptovať ako svätú, majestátnu a zvrchovanú, či už z nej my, ľudia, ktorí sme v starom Adamovi prepadli pýche, máme alebo nemáme „dobrý pocit“. Nemodlíme sa, aby sa posvätil nejaký cit, ktorý by sme dokázali zhodnotiť a uznať ako kvalitný, ale modlíme sa, aby medzi nás „prišlo Božie kráľovstvo.“ A ono medzi nás v Kristu prišlo a prichádza! Ale kto Ho chce v Jeho svätosti a v Pravde akceptovať a kto ho prijíma? Kto z nás vraví celým, nerozdeleným srdcom: „Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj  na zemi?“ Samozrejme, sú takí, ktorí tak vravia... Sú to Kristovi učeníci. Sú to Božie deti.