(Rozhovor novinárky s kazateľom)

Piaty krok viery

Zachariáš 11:3

Novinárka

Kreslá dnešných mocnárov nemajú obsah, majú len formu. Dobre sa po ich operadle kĺže ruka, ale to je všetko. Chýba im „jasný bod pohľadu spásy“ a potom základný „kameň uhla“. Kde je veľa uhlov, tam je už všetko zdeformované, lenže – je tu dávny, a pritom stále typický problém! Kto totiž neprijme „všeobecne platnú zdeformovanú skutočnosť“, sám je v nej napokon v očiach okolia, v očiach firmy, v očiach zamestnávateľa, v očiach školy, v očiach úradníkov, v očiach známych i neznámych práve taký - zdeformovaný.

Kazateľ

Naše obete nemôžu byť svojvoľné. Naša práca nesmie byť len pod rukou a iba pod kontrolou človeka. Nemáme žiť podľa svojej vôle, ale podľa Božej. V Starej zmluve je to vyjadrené takto: Ak niekto z domu Izraela zabije býka alebo jahňa alebo kozu v tábore, alebo zabije to mimo tábora a nedovedie ku vchodu do svätostánku, aby priniesol obetný dar Hospodinu pred príbytkom Hospodinovým, tomu človeku sa to má počítať za krvnú vinu...“ (3 M 17,3-4).

Inak povedané: bez Boha je všetko len forma, len povrchné, ale „smrteľne povrchné“. A v povrchných vzťahoch sa vždy prelieva „krv neprávom“. Tam nejde o „pravé nasadenie života“, ale o hazard a risk pre vlastný prospech. Dnes sa s tým stretávame na každom kroku. Dnes medzi nami žije množstvo kaskadérov na rôznej úrovni. Máme také súťaže, ktoré stoja ľudí život i charakter, a pritom je to iba show. Ale to všetko sa zapisuje do Guinessovej knihy rekordov! Aký zmysel však tie rekordy majú? Je to telo, položené na oltár bôžika úspechu a pozemského potlesku. V Písme je varovanie: „Nech neprinášajú viac svoje obete kozlovitým démonom, ktorých smilne nasledujú.“ (3 Mojžišova 17,7). Pretože to by bola naozaj tragédia. A obraz tej tragédie? „Vskutku, zavrhol si svoj ľud, dom Jákobov; lebo majú plno čarodejníkov z Východu a veštcov ako Filištínci, s cudzincami si podávajú ruky. Jeho krajina je plná striebra a zlata a nekonečné sú jeho poklady. Jeho krajina je plná koní a jeho vozom konca niet. Jeho krajina je plná bôžikov, klaňajú sa dielu svojich rúk, tomu, čo ich prsty zhotovili. Preto zohne sa človek, zníži sa muž, ale Ty im neodpustíš.“ (Izaiáš 2,6-9).

Takže teraz sa zblízka pozrime na záver ľudskej svojvôle, zvrchovanosti a pýchy: „Sklopia sa pyšné oči človeka, pokorí sa povýšenosť ľudí; len Hospodin sám bude vyvýšený v onen deň. Pretože Hospodin mocností určil deň proti všetkému, čo je pyšné a vyčnievajúce, proti všetkému, čo je vyvýšené a vysoké: Proti všetkým vysokým a vyvýšeným cédrom libanonským i proti všetkým dubom bášánským.“ (Izaiáš 2,11-13).  Prorok Zachariáš to vyjadruje v priamom obraze a zábere: „Libanon, otvor svoje vráta, nech oheň zžiera tvoje cédry. Kvíľ, cyprus, lebo padol céder, - nádherné stromy spustli. Kvíľte, bášánské duby, lebo padol neprístupný les. Čuj! Nariekanie pastierov, lebo sú spustošené ich krásne nivy. Čuj! Revanie levíčat, lebo je spustošená pýcha Jordána.“ (Zachariáš 11,1-3). Máme však takto nariekať? Len pre svoje „spustošené nivy“?

Jóel tu Božiemu ľudu hovorí: „Zatrúbte na roh na Sione, na poplach kričte na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza deň Hospodinov. Áno, blízko je deň tmy a temnoty, deň oblakov a mrákavy.“  (Jóel 2,1-2). Prečo? Pretože človek si „počínal velikášsky“ (Jóel 2,20) – najprv v Dome Božom, potom aj v Dome sveta. Pretože pokiaľ ide o samotného človeka, biblická odpoveď je nasledovná: „Niet spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, čo by hľadal Boha; všetci sa odklonili, napospol stali sa neužitočnými, nieto, čo by činil dobre, niet ani jedného. Ich hrdlo je otvorený hrob, klamali jazykmi, hadí jed majú pod perami, ústa plné kliatby a horkosti...cestu pokoja nepoznali, niet bázne Božej pred ich očami.“ (Rimanom 3,10-18).

Novinárka

Žiť v posunutých vzťahoch – to človeka láka, lebo bez Božieho poriadku sa „zdá byť život príjemnejší a krajší“. Ale v skutočnosti je to tak, akoby sme mali všetko na svojom stolíku a vo svojom byte rozhádzané, a my pritom milujeme hlboký vnútorný pokoj a pravú usporiadanosť! Koľkokrát sme sa už pokúšali začať rozhovor na tému „pokoja“? A nikdy to nevyšlo! Veď ak to vyšlo „len málokedy a náhodou“, tak to nevyšlo nikdy...

Kazateľ

Áno, „spupný opovážlivec zvaný posmievačom vyčíňa vo svojej nadmernej pýche.“ (Príslovia 21,24). Ale je potrebné vedieť, že „...každá cesta človeka správnou zdá sa vo vlastných očiach, ale Hospodin skúma srdcia.“ (Príslovia 21,2). A tu je rezultát hriechu jednoznačný: „Povýšenecký pohľad, naduté srdce – svetlo to bezbožných – je hriechom.“ (Príslovia 21,4). To je definícia posunutých pozemských vzťahov, to je ich svetlo. Hriech nám všetko kazí – hriech nám myšlienky iba rozhádže... „Bezbožných zmätie vlastné násilie, lebo sa zdráhajú konať podľa práva. Pokrivená je cesta vinníka, kto je však čistý, toho skutok je priamy.“ (Príslovia 21,7-8).  Božie Slovo tu radí a vyzýva: „Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi, - a utečie od vás. Priblížte sa Bohu a priblíži sa vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy, duševne rozpoltení, posväťte si srdcia; uvedomte si svoju biedu, žalostite a plačte! Váš smiech nech sa obráti na žalosť a radosť na žiaľ! Pokorte sa pred Pánom a povýši vás.“ (List Jakuba 4,7-10).

Novinárka

Podľa Písma sa zem človeku spreneverila, lebo človek sa spreneveril zemi. A človek sa spreneveril zemi preto, lebo sa spreneveril Bohu. Tak vznikla „prekliata zem“, prekliata pôda. Kto ju chce teraz uzdraviť „bez Boha“ a ako?

Kazateľ

Toto sa pýtal prorok Zachariáš: Vy chcete uzdraviť zem bez Boha? Vy ste sa rozhodli postaviť a obnoviť Boží chrám, a pritom chcete žiť, pokiaľ ide o celú  krajinu a všetky súvislostí jej života – naďalej bez Boha?

Novinárka

Áno, téma pokoja je veľká, stále sa opakuje. Raz hovoríme o mieri, inokedy o boji, ale stále ide o pokoj. O jeho tvár. O jeho špecifické vlastnosti a danosti. Čo je to vlastne pokoj? Ako k nám prichádza? Ako mierová zmluva? Ako zmluva o odzbrojení? Alebo ako zmluva o zrieknutí sa bohatstva všetkými bohatými? A tiež o zrieknutí sa pýchy všetkými pyšnými? A rovnako o zrieknutí sa nenávisti všetkými, ktorí nenávidia?

Kazateľ

Pokiaľ chceme vedieť, čo je to pokoj a kde je jeho hlboký zdroj, priblížme sa k učeníkom, ktorí počúvajú Kázeň na hore. Počúvajú Ježiša Krista! To nie je pochabý - to je múdry a dobrý pastier! Ale kto Ho v pravej hĺbke srdca počúva? Prečo tak málo ľudí? Prečo sa všetci v tom čase premiestnili radšej do kamenného chrámu (Matúš 24,1-2) a do okolia jeho mnohých vysokých budov, parlamentov a vlád? Zdá sa - „tým všetkým!“, „tomu celému stádu!“ , - že tam k nim nikdy nedôjde vážny hlas proroka na základe mesiášskeho poslania? Čo však možno robiť so stádom, ktoré naozaj chce tvrdohlavo zotrvávať len tam, kde je mŕtva litera, ktorá zabíja (2.Korintským 3,6)?

Božia odpoveď je dnes - po dlhotrvajúcom vzdore ľudu - zvláštna: „Takto vraví Hospodin: Pas toto stádo, určené na zabitie. Tí, čo ho kupujú, beztrestne ho zabíjajú a nepykajú za to. Tí, čo ho predávajú, hovoria: Požehnaný je Hospodin! Zbohatol som. Ale jeho pastieri sa nezľutujú nad ním.“ (Zachariáš 11,4-5).

Niet spravodlivosti, niet práva, niet skutočného, hlbokého pokoja. Je len mávanie rúk, je znovu len jasot na adresu človeka, sú tu opäť len mamutie krídla lietadiel, helikoptér a limuzín, ktoré sa veľmi ľahko pohybujú smerom k vysokopostaveným, ale veľmi ťažko smerom k biednym...

Novinárka

Ako však možno pásť „stádo“, ktoré to vedome a ľahostajne trpí, aj keď vie, že v slávybažných ľuďoch  niet „hlasu Kristovho“?  Aj keď vie, že v ich prejavoch  niet živej vody? Áno, ako ho možno pásť, ak naďalej – napriek varovaniam! -  zotrváva stále len v okruhu mŕtvych slov? Tak vlastne samo určuje svoju pozíciu: je už len „stádom, určeným na zabitie“ mŕtvou literou...  Otázka však nekončí: Ako ho môže ďalej pásť práve pastier, ktorého „stádo“ odmieta počúvať? Prečo taký Boží pokyn?

Kazateľ

Tu sa musíme vrátiť k absurdnému obrazu „ľudských žiadostí“... Čo tam, v tom obraze, naozaj je? Čo tam existuje? Oslovený pastier to má názorne demonštrovať „vo výstroji pochabého pastiera“ (Zachariáš 11,15)  – tak bude pochabosť v jeho podaní „viditeľná v pravom svetle, v pravom zmysle slova“... Hmatateľný kov našich superstrojov? Hmatateľný betón pod nohami a „hmatateľná obloha s cestami človeka nad nami“? A hmatateľné krídlo ozrutného vtáka a hmatateľné čiapky na hlavách bezduchých uniforiem? To je  skutočná sláva? Len kto pochopí „divadlo tejto pochabosti“, pochopí aj niečo podstatnejšie:

Bol medzi nami Ježiš Kristus, ale ľudia Ho ukrižovali! Bol tu Ten, kto naďalej žije ako  Vzkriesený Ježiš, Pán neba a zeme, ale ľudia Ho nepoznali. A  tak: komu o Ňom môžeme teraz hovoriť práve v stáde, „určenom na zabitie“?

Ešte azda tomu, kto pochopí  „divadlo tejto pochabosti“, a to nielen v Dome sveta, ale v prvom rade v Dome takej cirkvi, v ktorej hrá prím „povýšenosť a moc“, prikrývaná umelou liturgiou, ktorú Zachariáš vyjadril ako stav pretvárky: „Tí, čo ho predávajú, hovoria: Požehnaný je Hospodin! Zbohatol som.“ (Zachariáš 11,5).

Novinárka

Je to v Písme: „Tí, čo ho kupujú, beztrestne ho zabíjajú a nepykajú za to. Tí, čo ho predávajú, hovoria: Požehnaný je Hospodin! Zbohatol som. Ale jeho pastieri sa nezľutujú nad ním.“

Kazateľ

Ježiš Kristus nie je niekto neurčitý a nejasný - On je Svetlo života.  Preto si musíme znovu a znovu zdôrazňovať, čo hovorí práve toto Svetlo, práve Božie Slovo do prostredia afér, násilia, šikanovania či zneužívania človeka človekom...

Čo hovorí Božie Slovo do prostredia, kde je na jednej strane veľké bohatstvo a na druhej strane hladné a smädné stádo, ktoré sa napriek tomu všetkému samo rozhodlo byť naďalej len stádom, „určeným na zabitie“?

„Ani ja sa už nezľutujem nad obyvateľmi krajiny – znie výrok Hospodinov. Ajhľa, ja vydám každého do rúk jeho blížneho a do rúk jeho kráľa. Tí rozdrvia zem, ale ja nikoho nevytrhnem z ich rúk.“ (Zachariáš 11,6).

Čo iné možno urobiť so vzdorovitým ľudom?

„Ja som pásol toto stádo, určené na zabitie pre tých, čo obchodovali so stádom. Vzal som si dve palice, jednu som nazval Priazeň a druhú som  nazval Svornosť. I pásol som stádo. Zahubil som troch pastierov v jedinom mesiaci, no stratil som trpezlivosť s nimi, aj oni si mňa znechutili. Nato som povedal: Nebudem vás pásť! Čo má umrieť, nech umrie; čo má byť vyhladené, nech je vyhladené, a tie, čo ostanú, nech si navzájom obžierajú mäso. I vzal som svoju palicu Priazeň a zlomil som ju, aby som zrušil zmluvu, ktorú som uzavrel so všetkými národmi. Zrušená bola v ten deň. A tí, čo obchodovali so stádom a pozorovali ma, poznali, že je to slovo Hospodinovo.“ (Zachariáš 11, 7-11).

Slovo Božie je medzi nami a my sme Ho počuli.

Čo s ním teraz urobíme? Budeme mu ďalej vzdorovať?

Ak áno, ľud v takom stave zahynie („Nebudem vás pásť! Čo má umrieť, nech umrie...“ Zachariáš 11,9), ale v určenom čase zahynie aj ničomný pastier, ktorý sa o hynúcich nestaral, roztratené nehľadal, dolámané neliečil, ale zaujímal sa len o mäso a o paprčky... (Zachariáš 11,16-17).