(Rozhovor novinárky s kazateľom)

Šiesty krok viery

Lukáš 18:31-34

Máme pred sebou 18. kapitolu Evanjelia podľa Lukáša.  Črtá sa v nej začiatok Kristových pútnikov, kresťanskej misie, v ktorej žijete... Aký to bol rok? Aká bola jeho atmosféra?

Hľadal som kresťanský jazyk. Kristovo Slovo. Začínal som chápať význam slova „zjavenie Božie“. Prorocká reč, dar proroctva - to bolo pre mňa rozhodujúce.

Boli ste už slobodný od predchádzajúcich vášní a skutkov tela?

V tom čase áno. Ráno som sa prebúdzal pri Božom Slove a spolu s manželkou sme vzrušene pri káve čítali Písmo. Počúvali sme Ježiša. Videli sme, aký má s nami v plán. V tom období som bol ochotný presťahovať sa aj do Jeruzalema. Celkom vážne som uvažoval o plavbe loďou. Mal som istotu, že s Bohom všetko dokážem. Preskočím s Ním aj múr. Napokon sa to stalo. V našom starom byte vznikal duchovný dom. Cirkev dvoch a troch s Kristom uprostred.

Ale predsa len...nepostihlo vás vtedy žiadne blúdenie? Nijaký ťažký duchovný pád?

Nie, vtedy nie. Vtedy, v prvých rokoch po znovuzrodení, som prechádzal denne v bázni a v chvení pod Božie Slovo, pod jeho autoritu. Pod Pánovu ruku, ktorá bola plná milosti, ale ja som vedel, že On je aj prísny formovateľ našich životov. On rozsudzuje... To bol niekto väčší, než je Šalamún, a bol to ktosi väčší, než boli najväčšie duchovné autority v mojom okolí. Aby ste mi správne rozumeli: k duchovným autoritám som prejavoval úctu a podriaďoval som sa im v náležitej miere, neboli však pre mňa poslednou autoritou. Tou bol a je iba Pán.

Začínali ste žiť novým spôsobom života. Ovládol vás nový štýl. Boli ste z určitého hľadiska v novom svete...

Mal som novú identitu. Patril som Kristovi, začal som nosiť Jeho meno. Bol som Kristovec, Kristov učeník, znovuzrodený kresťan – to znamená, bol som prenesený zo smrti do života. A to je naozaj nové. Zrazu vidíte iné kontúry – kontúry večnosti. To nie je fráza. To je prvý dotyk s novým nebom a s novou zemou. Ste v zasľúbenej krajine.

Dobre, ale okolo vás ešte existoval šum a krik starej reči. Ako sa s tým dá vyrovnať? Čo sa deje, keď sa jazyk Kristovho učeníka začne zrážať s jazykom sveta?

Čo sa vtedy deje? Je jasné, že človek sa nemôže zdržať a chce svetu zrazu všetko povedať. Všetko, čo zažil s Pánom! Ako Ho stretol, čo od Neho počul, ako ten rozhovor v nebi, hoci ešte s nohami na zemi, prebiehal a prebieha... Volal som do Bežoviec. Chcel som to všetkým hneď oznámiť! Presbyterom, starým i mladým, blízkym i vzdialeným! Celému zboru! Cestoval som autobusom do Bežoviec, do dedinky, vzdialenej od Košíc približne sto kilometrov, a horel som vášňou po Kristu i po ľuďoch. Po ich zmierení s Ježišom ukrižovaným a vzkrieseným...  Ako ste už naznačili: z určitého hľadiska som im chcel vyrozprávať 18.kapitolu Evanjelia podľa Lukáša.

Čo ste v nej pre seba vnímali?

To, ako som sa doma v Košiciach tri dni a tri noci modlil a neochaboval som... Ako som prosil Pána, aby sa ma zastal oproti môjmu protivníkovi... Ako si ma Boh vyvolil...v tom čase som k Nemu volal dňom i nocou, až kým som nezačul Jeho tichý hlas... Už som sa nespoliehal na seba a na svoju spravodlivosť – v ničom... Zrazu mi bolo ľahko na duši... Už som nevstupoval do chrámu ako farizej, ktorý Bohu vravel: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia! Práve naopak, bol som už úplne stotožnený s každým vydieračom, s každým nespravodlivým človekom, s každým cudzoložníkom, pretože som zrazu vedel, kto je človek a aké sú jeho skutky v Božom, nie v ľudskom svetle... V období môjho definitívneho zlomu som kričal jediné: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Začal som mať rád nemluvňatá, ľudí, ktorí nemali ohybný jazyk a pred Bohom iba koktali... Aj ja som šiel na svoju prvú misiu do Bežoviec: iba koktať... Tak som to priamo v modlitbe povedal: Pane, ja neviem hovoriť – ale ak ma do Bežoviec posielaš, idem a – áno, tak som sa modlil! - postačí mi, ak Ti budem poslušný v koktaní a ak Ty to koktanie posvätíš a požehnáš na spásu poslucháčov... Už mi boli vzdialené otázky typu: Čo dobrého činiť, aby som sa stal dedičom večného života? Pretože Pán mi povedal: z ľudskej strany je to nemožné, ale čo je nemožné u ľudí, možné je u Boha... A práve o tom som chcel každému hovoriť a svedčiť: o Božích možnostiach, o Božom pláne s človekom a so svetom, o Božom mnohonásobnom, mnohofarebnom spasení... Zrazu som opustil všetko, čo som dovtedy mal - a šiel som za Spasiteľom. V tom bola moja absolútna zmena – úplná zmena môjho životného štýlu..  Tak ma Pán začlenil medzi svojich učeníkov, tak mi umožnil, aby som pochopil Jeho cestu do Jeruzalema a aby som uveril a hlboko prežil, že všetko, čo o Synovi človeka napísali proroci, sa splnilo. Čo to znamená, keď Ježiša Krista vydali do rúk pohanom? Keď sa Mu posmievali? Keď Ho potupovali? Keď na Neho pľuvali a keď Ho zbičovali a zabili? Nepatrný zlomok z toho, teda prenasledovanie pre meno Ježiša Krista, a to pre Toho ukrižovaného a vzkrieseného, som spolu so svojou rodinou prežil a prežívam aj ja... Veď som Jeho učeník.  Kedysi som bol slepcom pri Jerichu, ale pretože som k Ježišovi kričal: Pane, nech vidím!, povedal mi: Viď! A to sa naozaj stalo... Moje otvorené oči nie sú zásluhou mojej múdrosti či vzdelanosti, ale jediného: priameho zásahu Božej milosti v Kristu, ktorá sa mi v čase mojej ťažkej osobnej tmy zjavila ako spásonosná Jemu na slávu...  Toto všetko mi Pán podaroval z 18. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša, teda z Jeho živého Slova, a to priamo v krajine Jeho zasľúbení, ktoré sa splnili...

-Stav, v ktorom ste v roku od roku 1989 žili, bol pre vás spresňovaním „biblickej tváre“ , tváre znovuzrodeného človeka. Možno to tak povedať? V čom a ako sa to dialo?

Áno, bol to čas identifikácie nového človeka, ktorý vo mne už žil. Šlo o duchovné vzkriesenie, ale súčasne o pohyb v reláciách „všedného dňa“. Všedného? Poviem to inak - musel som si zvykať na svoju novú úlohu, na svoje nové poslanie – a najmä na reakcie okolia.

- Zrejme šlo o zrážky, o nečakané konflikty. Ako píše autor biografie talianskeho režiséra Antonioniho –  vývoj nie je priamočiary, ale lomený.

Tie zlomy prišli až neskôr, po niekoľkých rokoch. Zrazu  kráčate húštinami, náhle sa zaskočene ocitáte v dvanástej kapitole proroka Jeremiáša. Dlho som sa s ňou vyrovnával...

-Človek, spoločnosť, každá inštitúcia musí vidieť svoje slabé miesto, aby ho mohla spevniť. Ide iba o reštauráciu? Či o úplnú obnovu? A ďalej: aké sú pritom reakcie okolia? Bráni sa tomu? V čom spočívajú tie krízy a zlomy?

Konkretizovať tvár znamená vyjsť von s pravdou. S jej presným profilom, a to s vonkajším i vnútorným, s profilom spoločnosti (aj s profilom cirkvi) i s profilom svojej osobnej tváre. Človek je zrazu nahý ako starý Adam po odhalení hriechu, ktorý naozaj spáchal. Hriech, to už nie je literárna mystifikácia či niečo mytologické, práve naopak! Aj tu spomeniem Antonioniho... Keď nakrúcal jeden zo svojich prvých dokumentov, a bolo to v blázinci, po rozsvietení svetiel zbadal bláznov v stave šialeného úniku. Ostré svetlo ich takmer pripravilo o rozum. Aj ja som mal možnosť nahliadnuť do podobnej komunity zblízka, bol som tam tri dni – šlo o ústav blízko Košíc. Vtedy tam pracoval ako riaditeľ otec jednej literárnej vedkyne a kritičky, ona mi v tom pomohla. Čo som tam však zazrel? Konkrétneho človeka v jeho reálnom stave, v jeho „úplnom odkrytí“! Tam nebolo možné ujsť do abstrakcie – ani do symbolu či do gesta, a už vôbec nie do maniery (a manierou sa môže stať aj „civilná či náboženská liturgia...“), pretože maniera sa tam stala výrazom drsnej pravdy, ktorú nikto nehral. To nebola afektácia, ale priznanie sa v „mŕtvolke plaču i smiechu“ k pravde vlastného stavu: Taký som! Akokoľvek – plač sa tam stretol so smiechom a smiech s plačom. Tu musím zdôrazniť, že najprv tam, najprv k takýmto ľuďom sa približuje znovuzrodený človek. Zrazu je v krajine ľudí, ktorí sú uväznení do nepreniknuteľnej tmy. Kristovi misionári do nej majú vchádzať s pochopením zbitého ľudského srdca.

- Žiť podľa Ducha, nie podľa tela...ten verš nachádzame v Biblii. Čo to znamená v reláciách prirodzeného života, v obraze nášho reálneho, „normálneho dňa“?

V prvom rade ide o to, aby sme preklenuli „všetky  nedorozumenia“. Človek a spoločnosť vo svojej reči žije v nedorozumeniach, to po prvé. Albert Camus napísal rovnomennú hru: Nedorozumenie. Matka v nej spolu s dcérou zavraždí vlastného syna, pretože neodhalí črty jeho pôvodnej tváre. Nespozná ho. Človek človeka zabíja preto, lebo už nespoznáva jeho pôvodnú tvár. Nevidí ju. Stratil cit pre zrak a sluch. Stratil kompas srdca. Ako vykročíte k niekomu, koho sa obávate? Ak ste v tme a máte pocit, že v miestnosti s vami je zlodej, a zdá sa vám, že ste odhalili aspoň sluchom jeho pozíciu, pokúsite sa ho niečím zneškodniť... Hodíte po ňom predmet, ktorý máte po ruke? Možno. Ale prečo? Aby ste ho vyvolali z tmy, aby ste ho pristihli, alebo aby ste ho zlikvidovali? Každopádne je tam moment strachu. Ohrozenia. Z toho vznikajú zrážky, sváry, spory a vojny... Ako však tie nedorozumenia preklenúť? To bola moja ťažkosť v rokoch, ktoré po roku 1993 nastali. Práve kvôli tomu sa však zvyšok Božieho ľudu formuje - aby sa o preklenutie nedorozumenia pokúsil za tú najvyššiu cenu, ktorú má. Vkladom do tohto zápasu je celý môj život a súčasne je celý život komunity, ktorá do takého duchovného boja nastúpila. Ale práve v takejto službe, na ceste kríža, dochádza k najčastejším  nedorozumeniam. Čítajte zrážky farizejov s Ježišom, pozorujte scény Židov s Kristom, sledujte, ako sa Ho mnohí usilovali zabiť... Opakuje sa to počas Jeho celej verejnej činnosti! Napokon sa dostávame k osemnástej kapitole v Lukášovi. Tam je napísané: „Vtedy pojal k sebe dvanástich a hovoril im: Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci. Lebo vydajú Ho pohanom a budú sa Mu posmievať a potupia Ho a budú pľuvať na Neho, a zbičujú Ho i zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Oni však nič nerozumeli z toho a bolo im to slovo skryté, ani nechápali, čo hovoril.“ (Lukáš 18, 31-.34).

-Ako je to dnes? Čo sa deje teraz na mieste, na ktorom žijete a v jeho bezprostrednom okolí? Vznikla vo vašom živote už nová situácia? Môžete hovoriť o pokojnom čase bez zrážok? Je tu konečne to Božie odpočinutie, do ktorého je údajne Boží muž pozvaný? Totiž – každý Boží človek, každý Kristov učeník?

Človek žije vnútorne pre iných, aj keď navonok niekedy už nevládze. Tak je však uspôsobený Bohom, Božím požehnaním - v tom je jeho pokoj, šťastie, vyrovnanosť, aj keď  - opakujem - na prvý pohľad sa to tak nezdá. Musíme však vedieť a chápať, že v takom  živote budú stále určité zrážky, bude stále kríž. „V boji zmužnievame...“ čítame v Písme. V akom boji? V boji o stratené ľudské duše. Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, kto by však stratil svoj život pre Krista, nájde ho. Ale ako to možno vysvetliť ľuďom, ktorí v tomto smere celou svojou mysľou a celou svojou dušou nežijú? Taká teória napísaná nebola a nikdy nebude, pretože Pravda nie je vecou zdôvodňovania, ale života. Naša viera sa viaže na základ, ktorý fyzickým zrakom nevidíme, vidíme ho však v Božích zasľúbeniach, ktoré sa stávajú... Ako sa stávajú? Ako sa dejú? Nie tak, že sa náhodou v našom živote pritrafia, ale tak, že sme pozvaní, aby sme kráčali v ich smere a vstupovali do ich víťaznej akcie. Tak sa Slovo Božie deje.