web
statistics

S kazateľom Putujúcej cirkvi Miroslavom Halásom

February 8, 2006 — Miroslav Halás

„Ale povstali niektorí z takzvanej synagógy nazvanej synagóga Libertíncov…a hádali sa so Štefanom.“ Skutky apoštolov 6,9

Myslíte si, že situácia v cirkvi je dnes pre samotnú cirkev varovná?

Svedkovia Ježiša Krista sú v cirkvi, v ktorej prevláda inštitučný dôraz, a teda aj hlasovacie právo, v menšine. Ich hlas je preto osamelý a o ničom v cirkevnej organizácii, kde sa nedbá v prvom rade na hlas Ducha v Slove Božom, nerozhoduje.

Je to také zlé?

Zlé je to, že z Božieho Slova sa stala len monotónna reč kazateľníc. Ak Božie Slovo nežijeme denne a všade (napríklad aj v Synodnej rade a v biskupovej kancelárii) ako rozhodujúcu Autoritu, začne nám splývať so šumom. Alebo s hlasom, ktorý nemá otriasajúcu moc. Začne nám splývať len so zvukom, ktorý je artikulovaný najmä ako forma. Zrazu počujete formu. Okraje zvuku, nie jeho vnútro. Zvuk však v sebe nesie vnútri melódiu. Ale ak sa zo Slova stane len zákon melódie, len rečníctvo kazateľníc a spevokol v kostole, kam sme dospeli? Ľudia sú z toho už unavení, ale nepriznávajú to. Obávajú sa, že by tým stratili tradíciu svojich otcov. Kresťan však napriek všetkému musí na každom mieste zeme i v každej inštitúcii vedieť a vyznať: Tu je niečo väčšie ako chrám! Povedal to živý, stále prítomný Ježiš.

Vládne aj v cirkvi duch sveta?

Ak sme začali hovoriť o duchu sveta v kostoloch, to len preto, lebo kostoly podliehajú inštitučnému charakteru cirkvi, ktorá sa prispôsobila svetu, a to v tom, že mocensky povýšila význam úradu. Jednoduchí kresťania sa cítia v cirkevnom úrade neistí. Ja sa cítim pred cirkevným funkcionárom často bezmocný. Prečo? Pretože cirkevný funkcionár ma v úrade v konečnom dôsledku nepočúva ako človek a Kristov nasledovník, s ktorým idem po ceste, ale ako vládca, ktorý má právomoc. V tomto momente sa cirkev ocitá mimo cesty Ježiša Krista.

Myslíte si, že obyčajný kresťan nemá v cirkvi hodnoverný priestor na rozhodujúce vyjadrenia? Môže sa v takýchto aktivitách dostať skôr do podozrenia, že usiluje o cirkevné funkcie?

Poviem to inak: Stavba, do ktorej chodievame na bohoslužby určujúcim spôsobom ako do ľudskej stavby, i keď sa volá kostol a liturgia, sa zrúti. Pretože aj keď je pravdou, že Písmo sväté sa odkrýva aj v liturgii, druhou časťou pravdy je, že liturgia nás iba pomocne a úplne nepodstatným spôsobom oblieka do Slova Ježiša Krista. Do Jeho príbehu, do Jeho udalosti kríža. My v nej musíme žiť v prvom rade vonku, za hradbami. Zápas o stratené životy sa neodohráva v kostole a v liturgii, ale za hradbami, v údolí tmy.

Jaroslav Kubový v Evanjelickom týždenníku Kostnických iskier (Kostnické jiskry, Evangelický týdeník 26/96) uvádza (podľa profesora J.B.Součka), že „o prvokresťanských zhromaždeniach nie je správne hovoriť ako o bohoslužbách. Až keď neskôr v starovekej a hlavne v stredovekej cirkvi boli zhromaždenia kresťanov chápané ako bohoslužba v obradnom zmysle a keď vzniklo učenie o večeri Pánovej ako o opakovanej Kristovej obeti, musel byť znovu vytvorený aj kňazský stav a ustálené liturgické úkony. Tak bola vytvorená „bohoslužba“, ktorá bola (podľa J.B.Součka) podstatnou úchylkou od spôsobu prvotnej cirkvi a znečistením novozákonnej zvesti. To všetko volalo po novom proteste proti spoliehaniu sa na obrady a bohoslužobné úkony, proti ktorému vystupovali už starozákonní proroci (porovnaj: Biblický slovník A.Novotného – heslo: služba Hospodinova).“ Naša skutočná služba Bohu, píše Jaroslav Kubový, prebieha inak: „V našom každodennom živote ako naše svedectvo o mocných skutkoch Božích (1 Pt 2,9) a zvlášť o Pánu Ježišovi Kristovi, v ktorom nás Boh volá a ponúka vyslobodenie z tmy do života v predivnom svetle Jeho lásky a blízkosti. V tom má byť naša pravá služba Bohu, ku ktorej sú volaní všetci veriaci v Krista ako Jeho kráľovské kňazstvo. Kristus je u Boha ich jediný prostredník a oni všetci sú kňazmi, ktorí nemajú slúžiť Bohu len v určitých dňoch, ale stále.“

Kto ste?

Ten, kto hovorí v prvom rade vždy o Ježišovi a vždy o takej cirkvi, ktorej Hlavou je Ježiš Kristus. Pretože iba z Hlavy, Ježiša Krista, je telo, cirkev. Ak je v tom niečo nebiblické a necirkevné, nech ktokoľvek uvedie čo. Ďalej hovorím, že nikto z nás nebol pokrstený do denominácie, ale do Ježiša Krista. Nikdy nepopriem význam cirkvi ako tela Ježiša Krista. Varujem však pred agresivitou denominačnej zbožnosti a pred kostolným obradníctvom, v ktorej a v ktorom sú stále silnejšie prvky modlárstva. Na našej zástave nie je znak Kalvína alebo Luthera či niektorého z pápežov alebo kostolov s ich znakmi, ale len meno Kristovo. Kresťania v Putujúcej cirkvi, v ktorej pôsobím, nepatria Kalvínovi ani iným ľudským vodcom, či denominačnému kresťanstvu prípadne kostolu, ale iba Ježišovi Kristovi.

Ako vznikla Putujúca cirkev?

Na základe Božieho Slova v pôsobení Ducha Božieho. Jej stĺpom je v prvom rade kázeň Ježiša Krista, zapísaná v Evanjeliu podľa Marka (1,15): „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie, pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ Jej vyznaním je, aby sme medzi sebou zmýšľali tak, „ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (List Filipským 2, 5-11). Sme teda cirkev-hnutie, cirkev v pohybe, ktorá nemá pozemské hodnosti, pozemskú moc a nezaštiťuje sa ňou. Hlas Kristovho nasledovníka je v nej väčší ako hlas úradníka. V cirkvi sa má a musí všetko vždy v prvom rade vzťahovať k Slovu Božiemu, nie k úradu alebo, napríklad, k Synodnej rade. Nie k biskupovi a k seniorom. Tí majú iba služobne spravovať dom cirkvi, ktorý sa, opakujem, má a musí denne vzťahovať len k Božiemu Slovu, a robiť vždy všetko pre to, aby v celom organizme cirkvi bol prvoradý hlas Ježiša Krista, Jeho Slovo, a to vždy a vo všetkom. Aby práve to Slovo prechádzalo ako jediná Autorita priečne i krížom cez celý zástup kresťanského ľudu, a v prvom rade cez domy, fary a byty cirkevných funkcionárov a cirkevných úradov.


Najnovšie: