web
statistics

Chlapec a more

March 12, 2009 — Michaela Michalcová

Bol jeden malý chlapec. Miloval more. Jeho hĺbky. Denne trávil na jeho vlnách, brehu, pod vodou spústu času, často iba tak ležal na vlnách a načúval šepotu mora. A more poznalo srdce chlapca a otváralo mu svoje tajomstvá. Vždy viac a viac ho ťahalo do svojich hĺbok, na dne ktorých chlapec vždy našiel nejakú vzácnosť: perlu, podivný koral či ulitu. Nič z toho – alebo, aby sme boli presnejší, len málo z toho - čo našiel, si chlapec nechával pre seba. Ak si aj niečo nechal, bolo to preto, že vedel, že na to či ono jednoducho nedozrel čas. Chlapec poznal, že dar vidieť, počuť a následne aj tomu rozumieť, dar nachádzať, uchopiť a podať mu je zverený pre iných – nie pre neho. Ako sme už povedali trávil pri mori a v ňom mnohé hodiny. Spočiatku neľutoval ten čas. Veď more miloval a dobre rozumel aj tomu, že inak nebude môcť ľuďom priniesť z hĺbok to, čo práve potrebujú. A more sa zas staralo o všetky jeho potreby. Chlapec mal dostatok rýb na nasýtenie sa a zo skaly, týčiacej sa nad morom, vyvieral potôčik, uhášajúci chlapcov smäd.

Jedného dňa, keď sa chlapec vrátil od chorého človeka, ktorému daroval nájdenú perlu, aby mohol zaopatriť svoju rodinu i seba, si na brehu všimol krásnu mušľu. Bola zamotaná v morskej tráve, ale chlapcovmu oku neunikla. Keď ju vymotal zo spleti rias, spomenul si na slová ženy, ktorú povzbudilo, keď jej nedávno podobnú mušľu daroval. „Ach, synak,“ povedala mu vtedy, „kiežby tak mohli mať mnohí takú radosť, ako mám dnes ja, veď toľko ľudí je biednych a skľúčených, zranených a utrápených.“ Tá žena mala pravdu, pomyslel si. Áno, je veľa takých ľudí. Ale ja ani nemám kedy sa k nim dostať. A ani nemám s čím. Niekedy trvá aj týždeň, kým niečo hodnotné nájdem. Mlčky si prezeral nájdenú mušľu, nebola taká, aké nachádzal v tých najväčších hĺbkach, ale tomu, kto inú nikdy nevidel, by isto urobila radosť. Keď si to uvedomil, začal prezerať vyplavené riasy. Trs za trsom. Na svoju veľkú radosť –takmer v každom z nich našiel nejakú ulitu, v niektorých uviazli aj dve či tri. Nebol ešte ani večer a pri chlapcových nohách sa týčila slušná kôpka. „Poď!“ „Poď!“ – ozvalo sa náhle šumenie mora. Ako vždy aj teraz volalo chlapca do svojich hĺbok. „Na dnes už mám, milé more, čo som potreboval!“ Zakričal chlapec na oplátku. „Ďakujem!“ Niekoľko vĺn sa pri chlapcovom pravom boku smutne zdvihlo, ale on zaujatý rátaním mušieľ si toho ani nevšimol. Keď usínal, už mal plán, komu každému nimi urobí radosť.

Ako si večer uzmyslel, na druhý deň aj vykonal. Natešený z toho, koľkých mohol obdarovať, sa poobede vracal späť k moru. „Poď!“ „Poď!“ – volalo more, len, čo ho zbadalo. „Teraz nie, milé more, mám prácu, potrebujem posilniť toľkých ľudí! Ani nevieš koľkých!“ Na hrebeňoch vĺn sa zjavila pena smútku, ale chlapec si ani tento krát – príliš zahĺbený do prehľadávania nánosov na brehu - nič nevšimol. Na druhý deň zažil chlapec presne to, čo v ten predošlý, len s tým rozdielom, že sa nahrnulo k nemu ešte viac hladných, utrápených a stiesnených ľudí. A na tretí deň ešte viac a viac. Ľudia sa tešili z drobností, ktoré im chlapec prinášal a on si ani nevšimol, že ich radosť už nebola tou hlbokou radosťou, radosťou poznania, ktoré im predtým odovzdával, a ktoré prenikalo do rozdelenia špikov a kostí, ale že sa zmenila na emocionálne síce silnú ale dočasnú radosť. Chlapec už nemal čas rozprávať pri odovzdávaní „darčekov“ o tom, čo ho more naučilo. A aby sme boli pravdiví, aj chlapcovi samému sa z toho, čo predtým poznal a čomu tak dôverne rozumel, pomaly vytrácala chuť, strácala soľ. Niekde hlboko v jeho vnútri ostali spomienky, no tie boli zahádzané starosťami o to, čo ho čaká na ďalší deň, ku ktorým ľuďom na ďalší deň pôjde, či sa stihne vrátiť, kde prespí, čo bude jesť. Jeho myseľ bola plná farieb a chutí, ktoré sa mu pri stretnutiach s inými otvorili. Vôňu mora ešte vnímal, ale skôr mu pripomínala časy dávno minulé. Raz či dvakrát sa položil aj do vĺn mora, ale keď už - už začal načúvať, vyrušila ho nejaká z ničoho nič sa objavená myšlienka, ktorá ho natoľko zamestnala, že neudržal rovnováhu a začal sa topiť. Odvtedy oddychoval už len na brehu mora.

Po istom čase si uvedomil, že to, čo robí si vyžaduje viacero ochotných rúk – nielen jeho dve. Potom by aj on mal viac času na oddych, viac času byť pri mori, s morom! Veď tak to videl vo svete! Ak pracujú viacerí, má to väčší dosah! Chlapec sa o svojich plánoch už dávno neradil s morom. Vlastne si radu od neho nepýtal odvtedy, čo našiel na brehu prvú mušľu. Mlčanie mora a to, že na brehu každý deň nachádzal nové a nové ulity, bral ako súhlas mora s jeho rozhodnutím. A tak hneď na druhý deň, len čo sa okolo neho zhromaždili ľudia, dychtiví po potešení, povzbudení, podopretí, pýtal sa chlapec, či by nevedeli o niekom, kto by spolu s ním chcel ľuďom prinášať radosť.

Netrvalo dlho a za chlapcom k moru prišli mnohí. Chlapec medzi nimi nerobil rozdiel. Všetkých „zamestnal“. Ukázal, ako vyzerajú dobré mušle, naučil ich tieto ulity umývať a opatrne baliť do veľkých palmových listov. Niektorí z tých, čo chlapca vyhľadali si najkrajšie kúsky schovávali do vrecka – pre seba, iní sa pri ich dávaní chválili svojimi vedomosťami o tom, ako ich treba zberať, ďalším sa nechcelo niesť ich kamsi za sedem vrchov a vysypali ich v najbližšej dedine či meste hneď pri bráne…

Chlapec mal tak miesto oddychu nové problémy, ktoré potreboval riešiť. A tých sa zo dňa na deň kopilo toľko, že sa pomaly ani nedostával k moru. Obchádzal miesta, kam svojich pomocníkov vyslal a riešil nedotiahnuté, napomínal, korigoval. K moru sa dostal raz za týždeň, neskôr raz za mesiac. Keď mu dochádzali sily, našiel medzi tými, čo kedysi k nemu prišli, pár poctivých a im zveril kontrolu nad celou službou a nevdojak i posolstvom. Sám sa utiahol do ústrania, kde ho po celé dni zamestnávala evidencia toho, čo bolo urobené, štatistika úspechu a neúspechu a kde z času na čas usporiadal stretnutie všetkých, ktorí pre neho pracovali ako i školenia pre najbližších spolupracovníkov. Tu i tam – najmä počas búrok, počul vo svojom najvnútornejšom vnútri tklivé volanie mora – ale bol príliš unavený na to, aby sa vydal na cestu. Jedného dňa, si povedal: pozriem sa na miesta, kde sa odovzdávajú mušle, nie je to odtiaľ ďaleko a aspoň sa aj moje srdce poteší pri pohľade na ne. Túžbou po obživení dávnych spomienok sa chlapec hnal po prašnej ceste akoby mal sedemmíľové čižmy. Aké sklamanie a aký úder ho však na tom mieste čakal! Tí, ktorým najviac dôveroval, tí, na ktorých sa spoliehal, tí, ktorým dal do rúk celú správu – urobili z obdarúvania dobre idúci obchod! Oni tie mušle nedávali, oni ich predávali! Za utŕžené peniaze nakúpili vozy, ktoré plnili nájdenými mušľami, kone, ktoré náklad ťahali, kúpili stánky na trhoviskách, kde mušle predávali, budovy, kde si ich predavači mohli odpočinúť, kde sa mohli najesť, občerstviť sa… pri pohľade na to všetko sa chlapcovi podlomili kolená. Ani nevedel ako dlho ležal v prachu, s tvárou mokrou od sĺz. Keď ho ľudia našli, šepkal stále dookola: „ to ja som na vine, ja som im nedokázal odovzdať hĺbku poznania, hĺbku pravdy, hĺbku poverenia, hĺbku posolstva, jeho zmysel, to ja som na vine..“

Prešlo mnoho rokov a na pobreží pri útese sa v jeden podvečer objavila vetchá postava. Pravá ruka toho muža, lebo to bol muž, bola nesmelo vystretá pred seba. Až keď vyšiel mesiac, bolo možné rozpoznať pásku na očiach toho čudného návštevníka. Mužovi sa podarilo dostať k útesu, presne k miestu, odkiaľ vyvieral tenký pramienok vody. Oprel svoje čelo o skalu a pomaly sa zviezol na zem. Nevadilo mu, že mu narastajúci príliv zalieva nohy. Ľahol si do piesku ku skale a čakal. Voda si ukradomky brala spod neho piesok, až sa vlnám podarilo uchopiť celé jeho telo. Hrebene vĺn ho skúmavo potriasali, ale neublížili mu. Aj keď bolo chudšie akoby bez sily, more ho spoznalo. Spoznalo svojho chlapca. Spoznalo aj cestu, akú ušiel. Aj bolesť, s ktorou prišiel. Mužovo srdce tĺklo v mólovej arytmii. „Odpusť, milé more,“ prehovoril muž, „odpusť, tak dlho mi to trvalo. To, čo som nachádzal v tvojich hĺbkach, a čomu si mi dalo rozumieť, som mal niesť len niekoľkým. Ty si samo určilo deň, kedy si mi ten ktorý dar pre toho ktorého človeka dalo. A ten človek zasiahnutý v najhlbšej hĺbke ho prijal a vedel odovzdať inému, koho na svojej ceste stretol. Tak si to chcelo, milé more, aby tvoje dary nevyšli nazmar, a predsa, aby v pravde zasiahli mnohých. Nechal som sa zviesť, aj iných zviedol plytkosťou, rýchlosťou, širokým záberom, tým, že som nekonal podľa teba, nepýtal sa ťa. Dnes už to viem…“ muž by pokračoval, no začul čosi, čo mu pripomenulo niečo, čo sa tak veľmi – tam v tej ďalekej krajine – ďaleko od mora – snažil márne si vybaviť – začul hlas mora. „Poď!“ „Poď!“ „Neboj sa!“ „Poď!“ V tej chvíli sa muž obrátil a ponoril do vĺn. More ho volá! V tej chvíli zabudol na to, že už roky nevidí. Možno ani nezabudol. Ale to, že opäť počul hlas mora mu dodalo sily. V jeho chatrnom tele bol opäť chlapec, ktorý veril, ktorý dúfal, ktorý nasledoval. More, ktoré sa o všetko postará a dá mu nájsť pravú radosť, pozdvihne ho i nasýti.


Najnovšie: