Slovo o vianočnej snehovej vločke
November 27, 2009 — Miroslav Halás
Našou dnešnou témou je zázračná premena banálnej snehovej vločky na vločku vianočnú.
Banalita okolo nás existuje, dokonca je vždy v prevahe, hoci nemá nijaký zmysel. Podstata zmyslu sa skrýva v mimoriadnom okne, v zvláštnom pohľade cez všetky priehradné múry, dokonca v prechode cez stenu každej hmoty, teda v pohybe k večnému cieľu, ktorý človek predpokladá, ale nemá ho vyskúšaný.
Aj teraz akýsi človek vychádza z miestnosti, z uzavretého priestoru - až vtedy si uvedomí, že vyšiel von.
Muž ide k zaparkovanému autu. Sneží.
V živote krajiny hľadáme – a tak aj ten muž cez predné sklo idúceho auta - najvšednejší obraz, hoci nám sa skôr zdá, že hľadáme najexkluzívnejší.
Nie je to však pravda. Práve najvšednejší obraz nevidno na prvý pohľad, práve k nemu sa nemožno dopátrať ani logikou, ani prešpekulovaným umením. Ten obraz totiž vychádza z vody ako nepostrehnuteľná para a hmla, prípadne padá z oblohy ako sotva viditeľná snehová vločka.
Jemná para a hmla nad vodou, nad snehom, nad krajinou, tá skutočne niečo nostalgické vraví. Ale potom sa cez snehové vločky vynorí postava človeka, a onedlho, keď je už blízko, zbadá muž jej tvár. Je všedná a súčasne zázračná! Vznikla z pary a z hmly?
Tá postava je teraz na úseku cesty, ku ktorému sa blíži auto muža, hoci ešte pred necelou štvrťhodinou uvedená postava kráčala halou železničnej stanice medzi desiatkami iných tvárí. Teraz Je však už oddelená od všetkého, čo bolo pred chvíľou najmä masové a banálne – zrazu je však jedinečná, je to dokonca žena, ktorú muž, ktorý náhle stúpol na brzdu svojho auta, dobre pozná a rád nanovo poznáva!
Človek má totiž nutkanie pozrieť sa na všetko minimálne dvakrát. Najprv veci minieme, prepočujeme, prehliadneme, v prvom pohľade je totiž len náraz s cudzou hmotou, možno s telom v kožuchu a s tvárou v kapucni, až v druhom pohľade je intimita – až v tom v druhom pohľade sú nám známe oči zrazu dôverne blízke.
Bola to jeho priateľka. Otvoril dvere auta, i keď neboli dohodnutí a naozaj nevedeli, že sa na tej ceste v tom bode stretnú, ale - stalo sa to.
V tej chvíli sa intimita mení na možný príbeh.
Muž, inak čestný a dôstojný človek, si zrazu vedel predstaviť, že by s tou priateľkou mohol žiť, aj keď má manželku a dospelé deti.
Zvláštne? Nepochopiteľné? Je to tvrdenie, ktorému ťažko uveriť?
Ale nezabudnime – toto stretnutie nemali v pláne, a po ďalšie, bol to náraz prvého pohľadu, z ktorého nečakane vyplynul druhý ako jemná para.
V skutočnosti sa stalo len to, po čom v akejsi iskričke duše ustavične veľmi skrytým spôsobom túžili, i keď vedeli, že z hľadiska poriadku života je to neprijateľné a hriešne.
Každé okienko našej duše teda má svoj lákavý pohľad, ktorý sa nám žiada objaviť a uviesť jeho scenériu na svetlo sveta, každá tvár každého človeka nesie na sebe aj stopy očí, ktoré nás chcú vidieť a vnímať zvnútra, aby aspoň na krátky okamih ovládli našu intimitu. Pokoj nášho života sa však neskrýva v týchto zvláštnostiach – preto sa musíme stále nanovo vracať k pôvodnej správe o stvorení, ktorá vraví, že pravé pohľady človeka nikdy nemajú svoj pôvab a pôvod v hľadaní cudzokrajnej krásy.
Áno, k tomu muž opäť dospel, k tomu pôvodu pravdy a krásy sa vrátil - náš život je skrytý vždy len v čistej jednoduchosti, vždy len v pôvode každej symetrie, napríklad i symetrie každej snehovej vločky.
Tak sa máme vrátiť od druhého pohľadu pred prvý. Druhý sa zdal intímny, zdalo sa, že prekonal hmotu, že prenikol k intimite, ktorá je vrcholne vzácna, bola to však lesť.
Platí teda, že iba pohľad, skrytý v Božom poriadku pravdy a krásy, ktorý sa nachádza ešte pred prvým pohľadom človeka, je vzácny.
Vzácne je manželstvo, vzácny je rodinný život, vzácne sú vzťahy rodičov a detí, vzácne je ovocie Ducha: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ (Galatským 5,22-23).
Vzácne sú Vianoce s týmto pôvodom symetrie prirodzených snehových vločiek…
A ak už nesneží? Ak tých vločiek niet?
Napriek tomu sa vráťme pred všetky svoje prvé pohľady až k počiatku - tam potom nájdeme naozaj všetko v origináli, dokonca aj pôvod symetrie snehu, ktorý tak jednoducho padá z nádherného nepodkupného neba.
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto Slovo bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“ (Ján 1,1-5).
Vnímate to?
Sneží, tak nádherne sneží.