List kresťanom
February 10, 2006 — Miroslav Halás
Viete, aké sú dnes Božie príbytky, v ktorých máme žiť Kristov život? Vieme to? Vieme, akú môžu mať tvár a akú ju majú? A aký charakter môžu mať, a aký ho majú? Už-už sa to pokúšame vysloviť, ale niečo nás od toho náhle - odrádza. Zakúsili sme totiž, zažili, že aj Božie príbytky sa stávajú „domovom“ mikulášencov, ale – bojíme sa to vysloviť. Vidíme, že samotné kresťanské inštitúcie podliehajú ich charakteru, ale – bojíme sa to pomenovať. Prosperita, kariéra, prvé stoličky so slávnostnými vizitkami v žiarivých inštitučných domoch, potlesk pre elitu v kresťanskej uniforme a uniformite: vidíme to, ale – obávame sa vyjsť s touto pravdou na svetlo sveta!
Často som z toho býval znepokojený, a potom, pod vplyvom tohto ducha sveta, aj nepochopiteľne roztržitý. Akoby som sa po takých stretoch a akciách – kresťanských akciách! – iba potácal od veci k veci, od myšlienky k myšlienke. Bola to len nepochopiteľná vnútorná rozbitosť? Ale aká? Bola to vôňa kliatby? Samozrejme, aj dnes je kliatba, útok zlej moci, realitou. Aj dnes je kresťan pod zorným uhlom nepriateľa. Satana a démonov! Ba práve kresťan sa ako prvý stretáva s ich čarovnou ponukou. Démonská stratégia sa okamžite ako had ľúbivo plazí do blízkosti Kristovho ľudu, aby práve znovuzrodeným kresťanom ako prvým ponúkala pasce ťažkého zvodu – zápas o inštitučné právo, o inštitučnú veľkosť, dokonca o inštitučnú spravodlivosť! Mnohí kresťania tomuto vplyvu okamžite bez akéhokoľvek odporu podľahli, iní síce odolávajú, ale pretože pritom dlhodobo prežívajú útlak a krivdu, po čase sú zmätení a v chaose. V úzkom kruhu verných Kristových učeníkov sa napokon už iba sťažujú na na tmu, ktorej musia vzdorovať, na nepokoj a na tieseň, s ktorou sa zrazu stretávajú oveľa nepochopiteľnejšie, ako kedykoľvek pred svojím obrátením. Zbytočne by som to rozvádzal, skutočnosť je jednoducho taká – práve v blízkosti znovuzrodených kresťanov takmer denne „niečo nie je v poriadku!“
Veľa som sa modlil za odkrytie tohto problému, a potom za svoj pokoj, a tiež za ľudí, o ktorých by sa dalo povedať, že sú práve v kresťanskom prostredí - hrabiví. Aj Bileám, (v gréčtine Balaam) bol hrabivý. (Meno Balaam je odvodené od hebrejského bála= zhltnúť a je porovnávané s arabským balam=hltavec, pozri Nový biblický slovník). Bol to teda Hltavec. Alebo, podľa Zjavenia 2,6.15 „Mikulášenec“, Nikolaos: Ten, ktorý vládol nad ľudom. Nad akým ľudom? Aký to bol víťaz? Balam bol veštec, pohanský veštec. A kto boli Nikolaiti? Mikulášenci? Možno, podľa Žalmu 139, sú to „mužovia krvi“, tí, „ktorí hovoria o Bohu nešľachetne“, tí, „ktorí berú nadarmo Božie meno“. Možno sú to tí, ktorí „nenávidia Hospodina!“
Bolo by také niečo možné, aby blízko kresťana žil v kresťanskom prostredí – Mikulášenec? Ten, ktorý – azda čarami, veštbami – víťazí nad ľudom? A opäť: Nad akým ľudom? Azda nad takým, ktorý si nenechá (i keď je k tomu často znovuzrodenými kresťanmi vyzývaný!) „preskúmať Bohom srdce“, ale ľahko „zíde na zlú cestu“? Zdá sa, že je to tak! Preto žalmista v 139. žalme po odmietnutí vzťahu s Božím odporcom prosí: „Preskúmaj ma, silný Bože, a poznaj moje srdce! Skús ma a poznaj moje myšlienky!“ (Žalm 139,23). A ďalej: „A viď, či je vo mne nejaká zlá cesta, a veď ma cestou večnosti.“ Kto nás teda od cesty večnosti v prípade mikulášencov zvádza? V Novom biblickom slovníku sa môžeme dočítať: „NIKOLAITI, táto skupina v ranej cirkvi sa pravdepodobne menuje podľa Mikuláša z Antiochie (Sk 6,5). Usilovala o kompromis s pohanstvom, aby sa kresťania mohli bez rozpakov účastniť niektorých spoločenských a náboženských aktivít, úzko uskutočňovaných spoločnosťou, v ktorej sa nachádzali.“
Spoločenské aktivity v manažérskom duchu, priebojnosť, žiara darov, hmoty, majetku, a v tom aj: náboženská, kresťanská základňa takej prosperity? Je to skutočne obraz, do ktorého sa inštitučná cirkev pohodlne usadila, aby v takto budovaných školách tlieskala svojim synom a dcéram? Do týchto možností a prostredí je vábený kresťan, ktorý patrí Kristovi? A napokon, zdanlivo nepozorovane a nenápadne, aj do magického privlastňovania si cudzích majetkov, životov, práv? Skutočne sa môže práve v blízkosti kresťanských inštitúcií obšmietať – zariekavanie a kliatba? Pokus uchvátiť „silu protivníka“, úsilie zmiasť ho vzývaním zlých síl a mocností? To všetko sa zdá až priveľmi nadsvetné či pohansky rituálne exkluzívne, aby to mohlo byť súčasťou nášho bieleho civilného dňa, nášho života v dobe po 20. storočí, keď sa v televízii dívame denne na tvár postvedeckého človeka-génia, ktorý už všetko vie, a ktorý to „všetko“ ponúka v exkluzívne racionálnom balení najmä – ba práve: kresťanom! Za tým bežte! Tomu sa klaňajte! Tomu žite! Áno, toto robte v prvom rade, aby ten neveriaci, ten ateistický, ten svet posmievačov videl, že kresťanstvo, to nie je tmárstvo, ale: Práve naopak! Je to svetlo ľudskej geniality!
Kde je tu Mikulášenec? Naozaj ním môže byť aj človek tejto doby? Aj šéf kresťanských inštitúcií? Človek-hrabivec? Hltač ľudských duší? Môže práve pre neho platiť, že je “vedený nečistými žiadosťami“?, že „ide za telom a neuznáva nikoho nad sebou“?, že je to „samoľúby bezočivec, ktorý sa nebojí rúhať mocnostiam“? Je možné, že sa správa ako „nerozumná zver, zrodená od prírody, aby ju lovili a ničili“? Je možné, že prichádza deň, keď práve tento človek „prijme odplatu neprávosti“? Akokoľvek: Písmo hovorí o ľuďoch, ktorí „majú srdcia vycvičené v chamtivosti“, priamo! Nič nezakrýva. Slová, ktoré môžeme čítať v 2.liste Petrovom, v 2.kapitole, by nemohol z vlastného rozhodnutia napísať žiaden človek. A ja sa aj v tejto chvíli pred tými slovami z Písma iba chvejem…
Takí ľudia teda naozaj existujú a Písmo ich vidí v jasnom svetle. Nesmú, nemôžu byť pred zrakom Božích detí skrytí! Božie deti ich nemôžu považovať „v rámci kresťanského milovania“ za ľudí, ktorých skutky zla by smeli práve pod zorným uhlom Božej lásky neopatrne zľahčovať. Veď v prípade týchto ľudí je v hre práve Boží človek! Práve Boží ľud! Veď práve tento Mikulášenec, tento Bileám, si neustále robí právo na – Božie dedičstvo! A to cieľavedomo, zámerne, programovo! V tomto zmysle vedie útok na samého Boha a Jeho meno, ktoré má byť práve v Božom ľude posvätené a denne ctené…